Uvedenie do bohoslužby:
Dnes máme neštandardnú nedeľu; pripomíname si totiž posviacku baziliky Najsvätejšieho Spasiteľa v Ríme, nazývanú Lateránska, ktorá je sídelným kostolom pápeža ako rímskeho biskupa, a teda aj jeho hlavným kostolom.
Je pri tzv. Lateránskom paláci, ktorý pôvodne patril rímskej rodine Lateránov. Túto rodinu zničil cisár Nero (54-68) a zabral jej majetok pre štát. Cisár Konštantín Veľký (306-337) po udelení slobody kresťanstvu, daroval palác pápežovi, aby ho používal ako svoje sídlo a pri ňom vybudoval baziliku Najsvätejšieho Spasiteľa.
Baziliku posvätil pápež Silvester I. 9. novembra 324.
My si túto posviacku pripomíname preto, lebo ako pápežov kostol je symbolom jednoty Cirkvi.
Čítania sú s posviacky chrámu. Všimneme si ich podrobnejšie.
1. čítanie: Ez 47, 1-2. 8-9. 12
Uvedenie do čítania:
Dnes sú úplne bežné virtuálne prehliadky. Z pohodlia svojho domova s dobrým internetovým pripojením si môžeme pozrieť slovenské aj zahraničné lokality; také ktoré plánujeme navštíviť, alebo aj tie, o ktorých radšej ani nesnívame
Ezechiel v kapitolách 40–48 absolvuje akúsi formu virtuálnej prehliadky jeruzalemského chrámu. Dokonca ju absolvuje aj s certifikovaným anjelským sprievodcom.
Prorok nám v prvom čítaní hovorí o tom, čo bude znamenať chrám v časoch Mesiáša. Tým chrámom je Cirkev i každý kostol.
Voda je tu symbolom božieho požehnania.
Výklad:
Prorok postupne prechádza vonkajším a vnútorným nádvorím; vidí rôzne stavby, ktoré tvoria súčasť chrámového komplexu, aj oltár; oboznamuje sa so službami, sviatkami a obetami.
Nie len do kolien, ale doslova k zemi, ho zrazí vízia posviacky chrámu. Je mu ukázaný návrat Pánovej slávy a obnova bohoslužieb. Všetko, čo vidí, nedostáva iba v rámci nejakej „promo akcie“. Jeho úlohou je podať správu a ukázať nádej Izraelitom, ktorí sú v exile.
Na konci Ezechielovho dobrodružného cestovania je videnie rieky, ktorá pramení pod chrámovým prahom. To je už obsah nášho čítania. V obraze rieky sa spájajú viaceré elementy.
Najprv je to odkaz na bežný prírodný fenomén Palestíny; rieka a jej voda vytvárajú podmienky pre zdravý život. Odráža sa tu tiež motív rajskej rieky, ktorá oživuje rajskú záhradu.
Samotný text nám o rieke hovorí, že neslabne, naopak, je stále silnejšia. Do svojho okolia prináša život, zdravie, hojnosť. Tak môžeme vnímať aj Božie požehnanie a jeho milosti. Nestrácajú svoju silu, ale spôsobujú v nás život, zdravie, hojnosť, vytrvalosť.
Rieka bude plná požehnaní a milosti; Sú tu stromy, ktoré profitujú z rieky a „nikdy nebudú bez ovocia… Ich ovocie bude pokrmom a ich lístie liekom.“ (47,12). Tými stromami, ktoré ponúkajú liek iným máme byť my sami.
Svätý Otec František: „Nestačí svetlo získať, je potrebné sa svetlom stať.“ Staňme sa svetlom/požehnaním pre iných.
O rieke života spieva Rieka života. (←stačí kliknúť)
Literatúra: Zimmerli, W. Ezekiel 2. Fortress Press : Philadelphia, 1983.
- čítanie, Kor 3, 9c-11. 16-17
Uvedenie do čítania:
Pavol pokračuje v rozvíjaní tém, ktoré predstavoval už od začiatku listu. Pavol sa znova vracia k téme rozdelenia v kresťanskej komunite v Korinte na základe preferencií voči tomu-ktorému evanjelizátorovi, ktorý medzi nimi pôsobil.
Objasnenie celého problému je vo veršoch, ktoré predchádzajú dnešnej stati, Pavol používa dva príklady. Najprv hovorí o sejbe, polievaní a vzraste. Poukazuje na to, že úroda viery v ich komunite je predovšetkým Božím dielom a evanjelizátori sa na ňom podieľajú, každý svojím spôsobom.
Pavol sadil, Apollo zas polieval (3,6a). Každý má inú úlohu, ale spolu pracujú na jednej roli a usilujú sa o tú istú úrodu. Vzrast, teda úrodu, dáva však Boh (3,6b).
Pripomína tak Korinťanom, že dielo viery v ich komunite nie je dielom ľudí, ktorí im vieru ohlásili, ale je to dielo Božie, a preto tvrdiť, že jeden je Pavlov a druhý zasa Apollov, je nepochopením diela evanjelizácie.
Po prvom príklade, Pavol hneď pokračuje tým druhým a prechádza k obrazu stavby. Kresťanská komunita je Božia roľa, ale aj Božia stavba (3,9). Tento obraz stavby má trochu iný odtieň ako príklad s roľou a vzrastom úrody.
Sv. Pavol nám povie o tom, že sa nebudujú iba hmotné chrámy ale aj duchovné a tým vysvetľuje aký zmysel má stavanie kostolov.
Výklad:
Pavol sa tu znova identifikuje s tým, kto je na začiatku procesu: tak ako zasieval, tak aj položil základy. Na týchto základoch už potom stavali iní. Stavba už samozrejme sama neporastie, potrební sú stavitelia. Tento obraz teda viac poukazuje na zodpovednosť staviteľov, ale zároveň aj na základ, ktorý je položený a ním je Ježiš Kristus a jeho evanjelium (3,11).
Iný základ už položený byť nemôže, a kto by tak chcel robiť, ohrozoval by celú stavbu.
Staviteľ má dávať veľký pozor na to, z akého materiálu stavia. Lebo ak stavia zo slamy, sena, či z dreva, takáto stavba v deň príchodu Pána neobstojí, pretože ten bude ako oheň, ktorý preverí kvalitu materiálu. Ak niekto stavia zo striebra alebo dokonca zo zlata, tento oheň takúto stavbu dokonca očistí a zošľachtí, ako to Pavol na iných miestach vo svojich listoch pripomína.
Obraz stavby umožňuje Pavlovi vyzdvihnúť svoju argumentáciu ešte o stupeň vyššie. Kresťanská komunita totiž nie je hocakou stavbou, ale je Božím chrámom.
Pre jeho poslucháčov z pohanského prostredia Korintu to musel byť obzvlášť silný obraz. V Korinte mali chrámov niekoľko. V chrámoch malo prebývať samotné božstvo, ktoré tam malo aj svoje vyobrazenie, najčastejšie v podobe sochy. Pavol pripomína komunite, že oni sú tým chrámom, v ktorom možno nájsť Božie vyobrazenie, a teda jeho prítomnosť, keďže v nich prebýva Boží duch. Sú tak živým chrámom uprostred ulíc obrovského Korintu plného pohanských chrámov z kameňa.
Takýto obraz na jednej strane zdôrazňuje kresťanskej komunite, aká je ich skutočná identita. Na strane druhej poukazuje znova na jednotu práce evanjelizátorov. List nič nevyčíta jednotlivým ohlasovateľom evanjelia medzi Korinťanmi – problém vznikajúcich rozdelení nebol spôsobený ich snahou získavať si vlastných prívržencov. Oni si teda zaiste boli dobre vedomí, na akej stavbe pracujú, a teda aká je vážnosť ich práce.
Iste, slová, ktoré varujú pred rozvracaním komunity sú dôležitou pripomienkou aj pre hlásateľov evanjelia, ale výrazne smerujú aj k členom samotnej komunity. Keďže Pavlove slová tu skôr poukazujú na to, že celá komunita je chrámom, tieto varovné slová o ničení chrámu teda smerujú ku každému, kto by rozvracal túto stavbu, ktorá patrí Bohu, hoc aj z jej samého vnútra. A to môže hroziť práve skrze nadŕžanie jednotlivým osobám a vytváraním tak nejednoty v spoločenstve nie zvonka, ale skrze pôsobenie samotných členov spoločenstva.
- evanjelium, Jn 2, 13-22
Evanjelista popisuje ako Mesiáš, Ježiš Kristus prišiel do chrámu, očistil ho a poukázal na budovanie duchovných chrámov, ktorým je ľudské telo.
Výklad (podľa Matúš Imrich):
Stavba Jeruzalemského chrámu, ktorú majú na mysli Židia v Jánovom evanjeliu je v skutočnosti jeho prestavba Herodesom Veľkým, ktorá sa začala niekedy okolo roku 20 pred Kr. a dokončovacie práce trvali až takmer do jeho zničenia Rimanmi v roku 70 po Kr. Treba povedať, že to bola prestavba nevídaných rozmerov a z toho, čo tam stálo pred tým neostal kameň na kameni. Herodesovi však touto prestavbou pravdepodobne nešlo až tak o oslavu Boha ako o naklonenie si priazne židov, o ktorú bojoval celý svoj život. Nekolovala mu totiž v žilách židovská krv – jeho predkovia na židovstvo len konvertovali. Každopádne, úchvatnosť tejto budovy, môže vytušiť aj dnes každý návštevník Jeruzalema pri pohľade na plošinu, kde kedysi tento chrám stál. Koniec koncov, Talmud hovorí, že kto nevidel tento Herodesov chrám, nevidel v živote peknú budovu. Veru, Ježišovi súčasníci mali byť právom na čo pyšní.
Ježiš to však všetko obracia hore nohami, a to nie len stoly peňazomencov. Na jednej strane, tu o tejto budove hovorí ako o dome svojho Otca, ale nenazýva ju chrámom. Ak chrám mal byť to, kde sa človek stretáva s Bohom, uctieva si ho a prosí o milosrdenstvo, nie je ním táto budova.
Evanjelium výslovne spomína, že bola blízko židovská Veľká noc a objasňuje nám, že Ježiš hovorí o svojom zmŕtvychvstaní. Vťahuje nás tak s celou touto udalosťou do Ježišovho veľkonočného tajomstva. Mimochodom, do slovenčiny nepreložiteľná slovná hra v gréčtine celú situáciu len umocňuje: pre „postaviť“ a „vzkriesiť“ sa používa to isté sloveso εvγείρω.
Tento Ježišov výrok o znovuvybudovaní chrámu Matúšovo a Markovo evanjelium situujú práve do rozprávania o Ježišovom umučení: sú použité proti nemu ako obvinenie pred veľradou: „My sme ho počuli hovoriť: ,Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.’“ (Mk 14,58; porov. Mt 26,61) a keď je ukrižovaný, okoloidúci sa mu nimi posmievajú: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví.“ (Mk 15,29b; porov. Mt 27,40).
Nerobia to títo evanjelisti bez významu. Keď Ježiš na kríži zomrie obaja spomínajú, že chrámová opona sa roztrhne (porov. Mk 15,38; Mt 27,51). Je to opona, za ktorou sa nachádzala Svätyňa svätých – miesto, kde prebývala Božia sláva a kde mohol vstúpiť len veľkňaz a to len raz v roku na Deň zmierenia.
V Božom dare svojho Syna a v zavŕšení jeho diela lásky už tejto opony niet. V Ježišovi má každý človek prístup k Otcovi (porov. Ef 2,18). Ježiš je tak pravým chrámom, v ktorom sa človek a Boh stretávajú. Žiadna budova si viac nemôže robiť tento nárok.
Keď Ján v knihe Zjavenia opisuje nový Jeruzalem, ktorý nie je len ten ktorý príde, ale ktorý sa začína realizovať už teraz, hovorí: „Ale chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok.“ (Zjv 21,22)
Dnešný úryvok sa zakončuje slovami: „Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.“ (Jn 2,22) Toto slovo, v ktoré uverili nie je slovo o tom, že Ježiš vstane z mŕtvych – to už mali za sebou. Práve vo svetle Kristovho zmŕtvychvstania pochopili podstatu Božieho chrámu.
O posvätení tejto baziliky si pozrite aj nasledujúce karty:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/512-lateranska-bazilika