Zjv 7, 2-4. 9-14, 1 Jn 3, 1-3, Mt 5, 1-12a
Žiadna doba nemala toľko idolov ako dnešná.
Speváci, herci, influenceri, politici modelky...
Pritom sa dnešný človek pýši tým, že nikoho nechce napodobňovať. Chce byť sám sebou. Chce sa obliekať ako chce. Robiť čo chce. Milovať a nenávidieť koho chce. Hovoriť čo chce. Pritom je gýčový, napodobňuje čudákov (piercingy, tetovanie, drogy...) a zločincov.
Uvažujme nad tým:
Byť originálny, len aby som bol iný ako ostatní je možno príťažlivé, ale nie vždy rozumné a zmysluplne. Je to azda originalita ničiť všetko, čo mu príde pod ruku ako to vidíme pri demonštráciách vo Francúzsku? To je demonštrácia ničenia. Je to originalita, že si oblečiem na seba čiernu kožu, na krk a ruky si dám reťaze, ostrihám si polovicu hlavy a teraz nech sa ma svet bojí? Je to azda originálne, že mladí ľudia idú na chatu a potom sú priotrávení návykovými látkami? Takéto a podobné veci sú asi pre mnohých originálne. Ale čo to napokon spôsobuje?
Mali by sme predsa nechať ovplyvňovať múdrosťou evanjelia a príkladom svätých. Aj svätci boli originálni. Aj oni boli iní ako ich okolie. Ale ich originalita mala iný zmysel. Bola to originalita, ktorá neničila, nehrešila a nezabíjala. Bola to originalita v láske k Bohu a človeku. Bola to jedinečnosť v spolupráci s Bohom, ktorá svet posúvala ďalej. Takouto originalitou sú svätci aj dnes pre nás príťažliví.
Boli však časy, keď vzormi boli svätci. Keď mal kazateľské turné sv. Bernard, rodičia zatvárali svoje detí, aby nešli za nim do kláštora. Môžeme iba povzdychnúť: Boli časy!
Pomôže nám „nájsť sa“ dnešná Slávnosť všetkých svätých? Mala by. A je to veľmi potrebné. Bude to však iba vtedy, ak dnešný sviatok nechápeme ako nejakú cirkevnú spomienku na nejakých čudných ľudí z minulosti, ktorí nám už nemajú čo povedať.
V čom by nám mohla pomôcť dnešná slávnosť? Veď nikdy nebola taká potrebná ako v dnešnej dobe!
Za totality komunisti zobrali štátny súhlas kňazovi (J.N.) za kázne a tiež šírenie knihy: Deň čo deň, v ktorej bol obrázok človeka za mrežami s nápisom: Každý človek patri za mreže – buď väznice, alebo spovednice. A je to pravda!
Pred rokmi mal veľkú autorita kňaz, riaditeľ školy, učitelia... A samozrejme aj rodiča. Títo vychovávali detí v úcte a formovali ich k ľudským hodnotám – čnostiam. Kto teraz vychováva (i seba) k čnostiam? To je už zabudnutý pojem. Vo výchove nechýbala askéza a to budovalo dobrú spoločnosť. Kládol sa dôraz na prevenciu – výchovu. Ľudia sa spovedali, lebo sa chceli polepšiť.
Opakom prevencie je represia, teda trestanie a potláčanie už spáchaných činov. Prípadne zabraňovaniu zločinov policajtami. Najnovšie ich nasadzujú do nemocníc a personálu ponúkajú kurzy sebaobrany. Po tragédii na Staškove sa zväčšuje počet hliadok pred školami. Už sú žiadaní, ak nie v každej triede, aspoň na každej chodbe. A ešte k tomu strašíme deti halloweenom!
Miesto kňazov a spovedníc sú psychológovia, psychiatri a policajti. Ak človek nemá askézu (výchovu k čnosti), nepomôžu mu aj keby pri ňom stal policajt. A navyše, kto dodá čestného policajta ak nemá základy askézy? Chýbajú nám tie mriežky spovednice.
Svätci nás teda učia žiť originálne, ale pritom hodnotne a zmysluplne. Napríklad originalita svätých je takáto: Raz na sviatok Porciunkule sv. František z Assisi zavolal brata Leona a povedal mu: “Počúvaj a zapíš, čo je skutočná radosť, čnosť a dobro”. Ten odvetil: “Počúvam”. “Keby sa všetci doktori teológie z parížskej univerzity zapísali do nášho mníšskeho rádu, nebola by to skutočná radosť. Ani keby doň vstúpili všetci biskupi a arcibiskupi, ba ani vtedy nie, keby doň vstúpili všetci anglickí a francúzski králi. Nie je skutočnou radosťou ani to, keď bratia odchádzajú k neveriacim a obracajú ich na pravú vieru, ani to, keď niekto má moc liečiť všetky choroby.
“Teda v čom je skutočná radosť?”, opýtal sa brat Leon. “Tou skutočnou radosťou je toto: Prichádzam z Perugie. Je zima. Som premrznutý. Moje oblečenie pokrýva námraza. Som hladný. Prídem k dverám kláštora a dlho klopem. Potom sa niekto opýta: „Kto je”? Odpovedám: „František”. Prichádza ale odpoveď: „Odíďte! Nepotrebujeme takého hlupáka ako ste vy”. Nalieham: „Prijmite ma aspoň na jednu noc”. Oni ma však vyháňajú. Hovorím vám, že ak aj vtedy ostanete pokojní a nestratíte trpezlivosť, vstúpi do vašej duše skutočná radosť, skutočná čnosť a skutočné dobro.
To je originalita. To je sila, ktorá šokuje svet. Nečudo, že František urobil revolúciu lásky, že sa k nemu hlási toľko reholi. Takto sa dokáže správať len ten, kto sa stotožnil s Kristom až do špiku kosti. To je pravá svätosť, ktorá sa bude „nosiť” v každej dobe. Človek zamilovaný do Krista je potom schopný aj iným ukazovať Krista.
Čo si teda vyberieme, aby sme boli originálni? Dáme sa „dusiť” originalitou bezduchosti a nelásky? Alebo sa rozhodneme pre originalitu Krista a jeho priateľov - svätých? Len ten druhý výber môže dať nášmu životu zmysel.
Turzovka, 1.11.2026
Úvahu na dnešný deň môžete nájsť i na týchto linkách:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/5-vsetkych-svatych
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/4-vsetkych-svatych-deti
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/522-vsetkych-svatych-2
https://faraturzovka.sk/farske-oznamy/1012-vsetkych-svatych-2
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1011-vsetkych-svatych-3
https://faraturzovka.sk/liturgia/rozne/1910-sviatok-vsetkych-svaetych-v-cirkvi
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1911-vsetkych-svaetych-18