Sk 1,12-14, 1 Pt 4,13-16, Jn 17,1-11a
Ľudia si spríjemňujú život rozličnými oslavami.
Niektoré oslavy sú veľkolepé a nákladné. Dôvod, prečo to niektorí ľudia robia je aj ten, že chcú predovšetkým oslavovať seba. Chcú iným ukázať, čo dokázali a na čo majú. Bol som svedkom trápnej situácie, keď oslávenec vyzýval, aby ešte niekto niečo povedal. Samozrejme na jeho oslavu.
Sú však aj oslavy, kde jubilant neoslavuje seba, ale ďakuje svojim blížnym a často aj Bohu, že sa dožil nejakej radostnej chvíle. Sú oslavy pri ktorých oslavujú iní svojho blízkeho, toho koho majú radi.
Evanjelista Ján nám zanechal krásnu modlitbu Ježiša pri Poslednej večeri. Ježiš ňou vyjadruje veľké prianie, aby bol oslávený jeho Otec.
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život.
Na prvé počutie sa nám môže zdať, že Ježiš chce, aby Boh oslávil jeho. V čom je však táto oslava Syna – teda Ježiša? V kríži v obeti!
Ježiš sa zvyčajne modlieval v tichosti a osamote. Dnes sme ho počuli modliť sa nahlas a verejne. Ďakuje svojmu Otcovi za to, že ho mohol osláviť na zemi a prosí ho, aby ho Otec za to oslávil v nebi. Ako Ježiš oslávil na zemi svojho Otca?
Predovšetkým dokončil dielo, ktoré mu Otec zveril. Tým dielom bola spása ľudstva obetou na kríži. Presne to vyjadril Ježiš na kríži, keď povedal: „Je dokonané” (Jn 19, 30).
Tým dielom, ktorým oslavoval Otca a ktoré bolo úzko zviazané zo spásou, bolo tak isto poučenie nás ľudí o tom, kto je Boh: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.“
A preto môže Ježiš právom prosiť Otca: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe samom slávou, ktorú som mal pri tebe skôr, ako vznikol svet”.
Na konci modlitby Ježiš prosí za ľudí, ktorí v neho uverili a končí: „v nich som oslávený”. A práve vzdávanie vďaky a slávy Ježišovi je našou celoživotnou povinnosťou. Náš život bude mať kvalitu podľa toho, či ním oslavujeme Boha. A aj pre nás je to práve modlitba, pri ktorej máme uvažovať a pýtať sa svojho svedomia a Ježiša, či naozaj svojim životom oslavujeme Boha. Pri modlitbe by sme si mali znova predstaviť náš rodinný, pracovný, spoločenský a oddychový život. Všade tam môžeme Boha oslavovať, ale robiť aj hanbu.
Zo života sv. Ignáca Loyolského, zakladateľa rehole Jezuitov, sa zachovala malá anekdota. Svätec videl, ako mladý kandidát na vstup do rehole nedbalo zametá podlahu na chodbe kláštora. Pýta sa ho: „Pre koho pracuješ”? „Pre Boha. Na jeho väčšiu slávu”, odpovedal kandidát. Zopakoval to, čo ich učil sv. Ignác, že všetko majú robiť na väčšiu česť a slávu Božiu. „Keby si povedal, že pracuješ pre ľudí, mohol by som ešte pochopiť tvoju nedbanlivosť. Keď však tvrdíš, že pracuješ na väčšiu slávu Božiu, to nemôžem akceptovať“, odpovedal mu sv. Ignác.
Predstavme si, že by sme mali možnosť modliť sa pred svojou smrťou medzi svojimi najbližšími, ako to urobil Ježiš. Mohli by sme aj my povedať: Otče, dokončil som svoje dielo, ktoré si mi zveril? Alebo by sme museli povedať: Otče, svoj život som zbabral, ako sa len dalo?
Pokiaľ žijeme, vždy máme možnosť zmeniť svoj život. Chce to od nás vedomé, rozumné a slobodné spolupracovanie s Ježišom a s jeho všetkými darmi, ktoré nám dáva Cirkev.
Ľudia, ktorí sa príliš chvália a rozprávajú veľa o sebe, nie sú sympatickí. My menej o sebe rozprávajme a viacej žime podľa toho, čo veríme. Tak budeme užitoční pre posväcovanie tohto sveta a zároveň to bude naša tichá oslava Boha.
Turzovka, Turkov, Dlhá, 17.5.2026
Pozrite tiež: