Začiatky kresťanstva v krajinách terajšieho Vietnamu siahajú do roku 1533.
No čoskoro v časoch krutých prenasledovaní v 17. storočí a potom s prestávkami aj v 18. a 19. storočí skropila tieto krajiny krv premnohých mučeníkov. Pápež Ján Pavol II. v nedeľu 19. júna 1988 vyhlásil za svätých 117 vietnamských mučeníkov, ktorí po hrozných mučeniach obetovali svoj život za Krista. Je to: 8 španielskych biskupov, ďalej 50 kňazov, z nich 13 Európanov a 37 Vietnamcov, a 59 laikov. Medzi týmito mučeníkmi vyniká matka šiestich detí Agnesa Lé Thi Thánh, potom prvý mučeník Vietnamec dominikán Vincent Liem, umučený roku 1773, a najmä Ondrej Dung–Lac, kňaz a misionár, ktorý spečatil svoju vernosť Kristovi v Hanoji 21. decembra 1839.
Z listu svätého Pavla Le Bao Tinha, ktorý poslal roku 1843 chovancom seminára
Ja, Pavol, väzeň pre Kristovo meno, chcem vám porozprávať o svojich súženiach, v ktorých som deň čo deň pohrúžený, aby ste mohli, zapálení láskou k Bohu, spolu so mnou chváliť Boha, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Toto väzenie je naozaj obrazom večného pekla. Popri hroznom týraní každého druhu, ako sú klady, železné reťaze a okovy, je tu nenávisť, pomsta, úklady, neprístojné slová, vyšetrovanie, zlé činy, krivé prísahy, kliatby a potom úzkosti a smútok. Ale Boh, ktorý kedysi vyslobodil troch mladíkov z ohnivej pece, je stále so mnou a vyslobodil ma z týchto súžení a premenil ich na slasť, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom.
On, náš Učiteľ, nesie celu ťarchu kríža; na mňa položil iba tú najmenšiu a poslednú čiastku. Veď on nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj jeho údy.
Ale ako mám hľadieť na toto divadlo, keď vidím, ako sa každý deň velitelia, mandaríni a ich pomáhači rúhajú tvojmu svätému menu, Pane, „čo tróniš nad Cherubmi“ a Serafmi?! Pozri, po tvojom kríži šliapu nohy pohanov! Kdeže je tvoja sláva? Keď to všetko vidím, najradšej by som zapálený láskou k tebe s odseknutými údmi zomrel na svedectvo tvojej lásky.
Ukáž, Pane, svoju moc, zachráň ma a posilňuj ma, aby sa v mojej slabosti ukázala a oslávila pred pohanmi sila, aby tvoji nepriatelia nemohli pyšne dvíhať hlavu, keby som sa azda zapotácal na ceste.
Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Nech moja duša velebí Pána a môj duch nech jasá v mojom Bohu, „lebo zhliadol na poníženosť“ svojho služobníka a od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky budúce pokolenia: „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia,“ lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, a čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“, aby zahanbil urodzených. Cez moje ústa a cez môj rozum zahanbil filozofov, ktorí sú žiakmi múdrych tohoto sveta, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.
Toto všetko vám píšem, aby sa vaša a moja viera zjednotili. Uprostred tejto búrky vyhadzujem kotvu až k Božiemu trónu; živú nádej, ktorá je v mojom srdci.
Vy však, milovaní bratia, „bežte tak, aby ste sa zmocnili venca“, oblečte si „pancier viery“ a vezmite si Kristove „zbrane do pravej i ľavej ruky“, ako učil môj patrón svätý Pavol. „Je pre vás lepšie, keď vojdete do života s jedným okom alebo zmrzačení“, ako keby ste mali všetky údy a vyhodili by vás von.
Pomáhajte mi svojimi modlitbami, aby som dokázal bojovať podľa zákona, čiže „bojovať dobrý boj“ a bojovať až do konca, aby som šťastlivo dokončil svoj beh. A keď sa už v tomto živote neuvidíme, naša blaženosť bude v budúcom veku, keď budeme stáť pri tróne nepoškvrneného Baránka, a keď mu budeme jednomyseľne v jasavej radosti naveky spievať chvály víťazstva. Amen.