Jak 4, 1-10, Mk 9, 30-37
Sv. Jakub tradične tne do živého a pranieruje nedostatky prvých kresťanov a samozrejme i naše.
Dnes si berie na mušku rozbroje. Podobne aj evanjelium nám vykresľuje tento neduh medzi apoštolmi. Čo je jeho hlavnou príčinou? Jakub poukazuje na pýchu slovami: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ Pyšný odporuje Bohu a stavia sa nad iných. Aj apoštoli sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.
Všetci duchovní autori sú zajedno v tom, že pýcha je vrcholom a akoby súhrnom všetkých nerestí a hriechov. Napriek tomu sme si však vedomí, že mávame častejšie «pyšné» myšlienky, ktoré nepokladáme za až také zlé. Rozlišujeme teda podvedome akoby dvojakú pýchu: závažnú a menej závažnú. Východní autori hovoria skutočne o dvoch nerestiach, ktoré sú síce podobné, ale v podstate rozdielne: márnivosť a pýcha. Na západe máme sedem hlavných hriechov – východ ich má preto osem (aj márnivosť).
V obidvoch prípadoch si pripisujeme k dobru a vystavujeme na obdiv niečo, čo nie je našou zásluhou. Hľadáme v tom slávu. Môže to však byť sláva pravá alebo «sláva márna», teda chválime sa niečím, čo samo obdivu hodné je, ibaže to nie je naša zásluha, alebo sa dávame chváliť za prednosti maličké, bezvýznamné, márne.
Môžeme sa chváliť? V očiach askétov má byť jedinou skutočnou chválou cnosť, podiel na Božom živote. Kresťan však verí, že je to nezaslúžený dar milosti. Klasickým obrazom pýchy je teda farizej, ktorý sa modlí: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik (Lk 18, 2). Pyšný požaduje obdiv a úctu od ľudí za to, čo nezaslúžene od Boha dostal, pokladá sa preto za lepšieho než ostatní.
Právom sa poukazuje na to, že nebezpečenstvu pýchy sú vystavení predovšetkým tí, ktorí vedú duchovný život.
Je to «posledný démon», ktorý útočí na tých, ktorí sa oslobodili «od ostatných». Zato je však za všetkých ostatných. Vnuká vedomie povznesenosti nad ostatných pre dobré skutky, teologické vedomosti, povolanie do duchovnému stavu...
Vraví sa, že pýcha predchádza pád.
Pyšný ľahko upadne do nízkych hriechov; teológ pyšný na svoje vedomosti nakoniec zastáva bludy. «Sebestačnosť vlastného úsudku» je podľa Teodora z Cyru najťažšia choroba inteligentov, ktorí stratili pokoru. «Vlastná vôľa», «svojvôľa» sa potom volá pýcha ľudí schopných v praktickom živote.
Márnivosť «márna sláva», je pochopiteľne neresť oveľa menej zhubná. Na čo všetko môže byť človek hrdý!
Ak sa dá niekto obdivovať pre svoje kučeravé vlasy, pekný hlas, pôvod z bohatej rodiny, hľadá slávu vo veciach, ktoré sú «márne», ničomné v porovnaní s veľkými životnými hodnotami. Sv. František Saleský vraví, že tu ide niekedy o «vášničku» celkom smiešnu (čím všetkým sa ľudia dokážu chváliť!), ale ktorá má tuhý život; umiera vraj «až polhodinu po smrti človeka». Ešte pri poslednom vydýchnutí nás totiž viažu ľudské ohľady.
Vo vyvinutejšom štádiu zvádza márnivosť k neúprimnostiam, klamstvám, spôsobuje rozbroje, rozhadzovanie majetku. Vraví sa jej aj «ľudské ohľady», pochopiteľne v pejoratívnom zmysle, ak sa dá niekto odvádzať od dobrého z obavy, aby nestratil zbytočný obdiv. Hovoríme takisto o ctižiadostivosti a nerozumnej túžbe po ľudskej chvále.
Čo ctižiadostivosť?
Ctižiadostivosť (možno je to prípad apoštolov popísaný v dnešnom evanjeliu) prirovnávajú duchovní autori k zlodejke, ktorá ide s cestujúcim až na koniec cesty a tam ho okradne. Ctižiadostivý totiž často pracuje, zachováva prikázania, chodí do kostola. Čím má väčšiu túžbu po cti, tým býva horlivejší. Nakoniec však stratí zásluhy za svoje dobré skutky, pretože ich nerobil pre Boha, ale len pre márnu chválu. Takže prehnanú ctižiadostivosť môžeme priradiť k márnivosti. Možno by to bola realita u apoštolov, keby neboli očistení Duchom svätým a ostali v túžbach, ktoré popisuje dnešné evanjeliu. Snažili sa o dokonalosť, aby a mali popredné miesta.
Preto sa často uskutočňuje, ako píše sv. Pavol, že Boh si vyvolí to, čo je svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolí si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval (1 Kor 1, 27-29). A tak sa z úbožiakov stávajú veľkí ľudia.
Turzovka, 17.5.2016