Mučeníci, ktorých pripomína cirkevný kalendár 2. júna, patria medzi svätých, ktorým rímska cirkev priznáva oficiálnu úctu už od najstarších čias.
Ich mená nachádzame v rímskom kánone (terajšia prvá eucharistická modlitba) svätej omše. No o ich živote nevieme takmer nič.
Najstaršiu zachovanú správu o nich máme od pápeža sv. Damaza (bol pápežom v r. 366-384). Ten uviedol, že sa o sv. Marcelínovi a Petrovi dozvedel ešte ako mladík, a to priamo od kata, ktorý ich zabil pri prenasledovaní kresťanov za cisára Diokleciána (okolo r. 300). Podľa jeho rozprávania sudca rozkázal sťať oboch mučeníkov na odľahlom mieste v lesnej húšťave, aby kresťania nevedeli, kde sú ich telá. Pred smrťou si museli sami vykopať hrob. Až neskôr sa dozvedela o ich hrobe nábožná rímska matróna Lucilla, ktorá sa postarala o ich dôstojné pochovanie.
Iné staré pramene uvádzajú, že obaja mučeníci boli v cirkevnej službe: Marcelín ako kňaz a Peter ako klerik s nižším svätením (exorcista).
Ich konečný hrob bol pri treťom míľniku rímskej Via Labicana. Cisár Konštantín Veľký (zomr. 337) dal postaviť na ich počesť baziliku, v ktorej vybudoval hrobku pre svoju matku sv. Helenu. V šiestom storočí vznikol v Ríme ďalší kostol zasvätený svätým mučeníkom Marcelínovi a Petrovi.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.