Gn 22, 9-18, Hebr 10, 4-10, Mt 26, 36-42
V podvedomí ľudstva je zakódovaná kňazská služba.
Je to akoby archetyp, teda univerzálny, vrodený vzorec správania, alebo predobraz, ktorý sa opakovane objavuje. Podľa švajčiarskeho psychiatra Carla Gustava Junga ide o zdedenú psychickú štruktúru spoločnú pre celé ľudstvo.
Preč to tak bolo, či je? Človek si je vedomý nehodnosti a zároveň nemožnosti kontaktu s Bohom. Vidíme to v Starom zákone keď do vzťahu s Bohom delegovali Mojžiša. On potom Árona a jeho rod.
Boh si však okrem nich volil osoby ktoré posielal k svojmu ľudu. Viď napríklad proroka Izaiáša. Keď počul Pánov hlas: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ Povedal: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
Boh uzatvoril zmluvu so svojim ľudom. Udalosť odchodu Izraelitov z Egypta je neoddeliteľne spojená s otázkou zmluvy uzavretej na hore Sinaj (pozri Exodus 24). „Veľkonočný kľúč“ sa preto stáva aj „kľúčom zmluvy“ a následne „kľúčom Kristovho kňazstva“.
Ježiš sa ukazuje ako autor Novej zmluvy, ktorá sa uzatvára skrze Jeho Krv. Preto podobne ako Izaiáš aj Ježiš sa ponúka: Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ - čítame v Liste Hebrejom.
Ježiš svoje kňazstvo začal plniť pri Poslednej večeri, keď si so svojimi učeníkmi sadol za jeden stôl. Naznačuje to hlboké priateľské puto medzi nimi.
V biblickom svete je spoločné jedlo vyjadrením najvyššej blízkosti (pozri Gn 26:30). Dokonca si môžeme všimnúť, že v Starom zákone sa stolové spoločenstvo stáva znakom zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom (pozri Ex 24,11; Dt 12,7). V tomto kontexte sa to, čo Ježiš hovorí o zradcovi, javí ako mimoriadne dramatické. Jeden z vás ma zradí, ten, čo je so mnou (Marek 14:18). „Zradiť Ježiša“ tu znamená nielen zradiť priateľa, ale aj porušiť zmluvu s Bohom, zostať v zajatí a vylúčiť sa z vyvoleného ľudu.
Najdôležitejším prvkom, v ktorom „kľúč veľkonočnej zmluvy“ nadobúda svoju plnosť je to, čo Ježiš robí s chlebom a vínom (v. 22-24). Ježiš napĺňa to, na čo už pripravil učeníkov, prostredníctvom dvoch rozmnožení chlebov (Mk 6,30-44 a 8,1-9) a troch ohlásení svojho umučenia (Mk 8,31-33; 9,30-32; 10 :32- 34): dáva svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mk 10:45).
V tomto bode sa tiež zdanlivo odchyľuje od veľkonočnej tradície. Na rozdiel od izraelských zvykov sa na tejto hostine nepočíta s pečením baránka, ktorého mäso by sa malo konzumovať s horkými bylinkami. Ježiš však neporušuje Zákon a neodchyľuje sa od pravidiel jedenia veľkonočného baránka. Baránok – na rozdiel od zdania – je prítomný na tomto sviatku: On sám je Baránkom! Tým, že Ježiš vzal chlieb, požehnával, lámal ho a podával učeníkom so slovami „Vezmite, toto je moje telo“, ohlasuje a zároveň poslednýkrát vysvetľuje svoje umučenie. Vysvetľuje to presne v kľúči Paschy a zmluvy.
To, čo Ježiš Najvyšší a večný kňaz urobil s chlebom a vínom, sa stalo súčasťou liturgického obradu slávenia sviatosti Eucharistie. Vrcholom je „lámanie chleba“ opísané aj inde v Novom zákone (pozri Mk 6,41; 8,6; Mt 26,26-30; Lk 22,19; Lk 24,30; 1Kor 11,23). a zároveň prameňom kresťanského života.
Turzovka, 28.52026
Úvahu nad dnešným sviatkom môžete nájsť i na: