Mich 7, 14-15. 18-20, Lk 15, 1-3. 11-32
Má starší syn pravdu?
Starší syn robí podobenstvo mimoriadne zložitým a zaujímavým. Prekvapuje nás tým, že porušuje vzor, ktorý uviedli dve podobenstvá v 15:4-10. Jedna ovca sa stratila, zatiaľ čo deväťdesiatdeväť zostalo spolu (nevieme, žeby sa rozutekali). Žena hľadala mincu, ale nestratila pri tom aj tých deväť. V tomto podobenstve sú obaja synovia stratení, vrátane toho, ktorý nikdy neopustil domov.
V tomto podobenstve hneď ako sa na scéne objaví starší, cítime jeho odcudzenie. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Keď sa vracal z poľa, nikto sa neobťažoval zavolať ho, aby sa pridal na párty! Preto nevstupuje do domu. Svojho otca neoslovuje „otec“ a hovorí mu o „tomto tvojom synovi“ namiesto „môj brat“. Jeho odmietnutie oslavovať pramení z jeho hlbokého sklamania (odporu?).
Prečo sa hnevá? Otca obviňuje z preferenčného zaobchádzania. Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘
Vyjadruje to so silnou intenzitou, ktorú môže takáto nespravodlivosť vyvolať v rámci rodinných vzťahov. Starší syn nás oboch núti pochopiť, aké škandalózne sú činy otca, a uvažovať, čo nám hovoria reakcie tohto syna.
Tento starší syn vidí situáciu zo svojho vlastného pohľadu a predstavy o spravodlivosti a trpí z nedostatku uznania. Otcova reakcia na mladšieho syna úplne narušila pravidlá rodiny, ktoré obmedzujú staršieho syna.
Má starší syn pravdu? Podľa vlastného zmýšľania určite. A mnohí z nás si musia uvedomiť, že v hĺbke duše máme tendenciu prijímať udalosti podobným spôsobom, podľa podobných štandardov spravodlivosti a spolupatričnosti.
Môžeme sa dostať do pasce, ak odpíšeme staršieho syna ako zlého, ako outsidera alebo zavrhnutia hodného. Je dokonalým náboženským outsiderom, pretože chápe a vyjadruje pohoršenie Božej milosti lepšie ako ktorýkoľvek teológ.
Otec staršieho syna nevyháňa. Podobenstvo popiera rezultát, pri ktorom by jedno dieťa bolo prijaté a druhé odmietnuté. „Nie je tu poznámka ‚Jakuba som miloval, ale Ezaua som nenávidel‘ (Malachiáš 1:2-3). Otec totiž nazýva staršieho syna „synom“ a potvrdzuje jeho plné miesto a priaznivú pozíciu v rodine. Zostáva len vidieť, ako tento syn zareaguje.
Obaja synovia, každý svojím spôsobom, nesprávne chápu pôsobenie milosti. Mladší sa snaží vyjednávať alebo manipulovať, zatiaľ čo starší sa nemôže vzdať svojich predstav a závisti. Napriek tomu, bez ohľadu na to, sú obaja doma vítaní. Vyzývajú nás, aby sme prehodnotili svoje vlastné normy a základ nášho vzťahu k Bohu.