Iz 58, 1-9b, Mt 9, 14-15
V rôznych článkoch a kázňach často objavuje tvrdenie, že advent, na rozdiel od pôstu, nie je obdobie pokánia, pretože je časom radostného čakania.
Čo sa týka adventu, je to samozrejme pravda, ale zdôrazňovanie kontrastu môže viesť k záveru, že pôst je časom „smutného očakávania".
Ako je to?
Čakáme na slávnostné dni, keď slávime radosť zo zmŕtvychvstania, preto by sme mali byť skôr naplnení radosťou. Je pravda, že Veľkej noci predchádza dráma kríža. Mali by sme čakať so smútkom alebo úzkosťou? Nakoniec, aj Veľký piatok je dňom Ježišovho víťazstva, hoci vyhral za najvyššiu cenu.
Môžeme sa z roho cítiť trochu zmätení, ako Jánovi učeníci, ktorým Ježiš povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi?“
Samozrejme, počas týchto 40 dní je priestor na smútok. Činíme pokánie za svoje hriechy. Pred dvoma dňami nám Cirkev veľmi dôrazne pripomenula, aby sme „roztrhali svoje srdcia". Ale zároveň sme šťastní. Obrátenie je dôvodom na radosť. Ak sa v nebi radujú z obrátenia jedného hriešnika, ako hovorí sám Ježiš, potom je pravdepodobne vhodné, aby sa radoval aj hriešnik. Ale obrátenie si vyžaduje pokánie. A tak dva zdanlivo protichodné pocity idú ruka v ruke. Toto je jeden z paradoxov našej viery. Ako vieme, paradox môže znamenať zdanlivý rozpor, ktorý sa vytráca s hlbším pochopením reality.
„Môžu svadobní hostia smútiť, pokiaľ je ženích s nimi?" Pán Ježiš je s nami, tak ako bol vtedy s učeníkmi. Máme k nemu prístup v modlitbe a sviatostiach. Smútok sa zdá byť nemiestny. Prečo teda praktizujeme pôst? Prečo nás Cirkev vyzýva k pokániu? Lebo opúšťame Ženícha. Pre kresťana nie je pokánie skutkom, ktorého cieľom je spôsobiť zármutok. Na jej začiatku je totiž vedomie vlastnej hriešnosti. Je to smutná pravda: „Som hriešnik". Ale zároveň viem, že Boh ma aj tak volá. Jeho láska je nad mojou slabosťou. Dáva mi príležitosť zmeniť sa, a skutočne sa to deje s mojou účasťou, pretože si cení viac ako ja slobodu, ktorú mi dal.
„No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť.“
Veľmi dobre vieme, o ktorom dni Ježiš hovorí. Na Bielu sobotu sa učeníci budú cítiť opustení Ježišom. Opustení Bohom. Iným a nie tak bolestivým spôsobom pocítia jeho neprítomnosť po Nanebovstúpení, predtým, ako boli naplnení Duchom Svätým.
Sme v podobnej situácii? Hriech nás vzďaľuje od Boha. On nás neopúšťa, ale my opúšťame jeho. To nás robí smutnými, ale ak ho milujeme po celý čas, robíme opatrenia, aby sme sa k nemu vrátili. A to je len pokánie, ktorého formou je pôst. Ženích je s nami, ale každú chvíľu odchádzame zo svadby na všelijaké prázdne večierky. Návrat si vyžaduje úsilie.
Chvíľa, v ktorej môžeme osobitným spôsobom zakúsiť, ako smútok vedie k radosti, je spoveď. Ľútosť nad hriechmi nám umožňuje prijať Božie milosrdenstvo, opäť sa vraciame k priateľstvu s Ježišom, ktorého zjavným ovocím je radosť.
Turzovka, Turkov, 7.2.2025