V oznamoch našej farnosti sme v nedeľu počuli:
„S nádejou vo večný život oznamujeme, že vo veku 98 rokov zomrela sestra Ildefonza Žofia Mazurová zo Slovenského vikariátu Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda v Turzovke. Pohreb zosnulej sestry Ildefonzy bude v utorok 21.1. o 14:00 hod. vo Farskom kostole v Turzovke. Nech jej dá Pán večné odpočinutie!“
Spomedzi nás odišla, ako to povedali jej spolusestry, v sobotu, keď Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda slávila Pannu Máriu Matku únie. Keď som prišiel do ich domu sláviť sv. omšu, sestry boli pri jej posteli a modlili sa s ňou ruženec. Sv. omšu som slávil za ňu a jej Kongregáciu a intenzívne som na zosnulú sestru myslel. Po sv. omši som jej dal požehnanie, ktoré ešte vnímala a aj sa prežehnala. Zomrela potom poobede v prítomnosti sestier, ktoré sa spolu s ňou modlili. Teda zomrela tak ako by mala zomrieť rehoľnica a čo je túžba každého – zomrieť obklopený svojimi najbližšími.
Je tu nejaký zvláštny kolobeh života – zrodenia a smrť. Lúčime sa a vítame nových členov rodiny a spoločenstva.
Je aj duchovné otcovstvo a materstvo. Sestra Ildefonza sa veľmi tešila návšteve svojich blízkych – ožila. Veľmi sa tešila na mladšiu spolusestru.
Pre Ildefonzu sa naplnil čas. Aké bolo naplňovanie jej života?
Heslovite:
Sestra Ildefonza Mazúrová, sa narodila 24. 12. 1926 v Zákopčí.
Vstup do kandidatúry – Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda - 1941 Turzovka, Noviciát: 1945 – 1946 Brno
Prvé rehoľné sľuby: 15.8. 1946 Brno
Doživotné rehoľné sľuby: 15.8. 1949 Brno
Vzdelanie:
- Obecná škola Zákopčie
- Mešťanská škola Turzovka
- Gymnázium v Žiline a od roku 1945 /po vstupe do rehoľného spoločenstva/ - Dievčenské gymnázium v Brne /zriadené našou Kongregáciou. Maturita v r. 1948.
- Prírodovedecká fakulta Masarykovej univerzity v Brne – odbor matematika / fyzika – v r.1948 – 1950. Štúdium nemohla dokončiť pre komunistický režim.
- V r. 1967 – 69 – stredná zdravotnícka škola
Zamestnanie
- 1950 – internovaná do Bielej Vody – práca v poľnohospodárstve
- 1951 – Javorník – šijacia dielňa – pre odevné závody Prostějov – pracovala ako šička a mala na starosti údržbu a opravu šijacích liniek.
- 1956 – Skalička na Morave – pracuje ako sanitárka a skladníčka.
- 1969 – 1970 – učila náboženstvo v Karvinej – základná škola pre slovenské deti.
- 1970 štúdium na Teologickej fakulte v Olomouci. Po dvoch semestroch nám to však štát zakázal.
- 1970 – 1984 Skalička – pracuje ako zdravotná sestra.
- Po odchode do dôchodku – r. 1985 – Krásná Lípa u Rumburka – predstavená rehoľnej komunity; pomoc v pastorácii vo farnosti.
- 1991 – príchod do Turzovky – bol nám vrátený objekt - Dom sv. Jozefa – tu pracovala ako hospodárka do r. 1995.
Vzor a povzbudenie pre nás:
- Svedomité, zodpovedné plnenie povinností, pridelených úloh
- Žena modlitby a obety
- Prijatie všetkého čo do života prišlo, nesťažovala, videla aj v tom ťažkom a náročnom vôľu Božiu.
- Snažila sa byť užitočná v komunite aj napriek pokročilému veku a zdravotným ťažkostiam.
- Starla sa o hroby pri kostole – hrob p. dekana Točíka a sestry Margarety z Anglicka
Pre náš farský časopis Assumptio sa pred 9 rokmi vyjadrila takto:
V 50 rokoch minulého storočia bolo mnoho kňazov i rehoľníkov prenasledovaných štátnymi orgánmi. Porozprávajte nám ako ste to prežili Vy ...
Ildefonza:
Boli to ťažké roky. Hlavne prvý rok. Bol október a my sme prišli do schátranej nepoužívanej budovy, nemali sme nič, žiadne riady, drevo na kúrenie... Štát na toto miesto internoval viacej reholí dohromady a vzájomne sme si veľmi pomáhali, prali, varili. Napriek tomu, že bola zima, vozili nás na traktoroch na polia, museli sme robiť rôzne poľnohospodárske práce, aby sme sa ako tak uživili. Boli sme pod kontrolou štátnych orgánov, bez povolenia referentky sme ani nesmeli opustiť dedinu. Budova kláštora stála veľmi blízko pri štátnych hraniciach, takmer popod okná nám prechádzali vojaci - pohraničiari.
V roku 1951 tu OZ Prostějov zriadili krajčírsku dielňu a tak sa z nás stali šičky. Šili sme formovacie vložky do pánskych sák, bola to náročná práca, ale v zime sme boli v suchu a teple. Z Bílej Vody nás presunuli do Javorníka v Sliezsku. Tu boli zriadené dve dielne pre šičky v pásovej výrobe. Rozdelili nás do dvoch skupín podľa veku, do 25 a nad 25 rokov veku. Tie mladšie preložili do Čiech, kde museli robiť ťažkú a špinavú prácu, spracovávaním ľanu. Neustále boli pod psychickým tlakom, chceli ich donútiť vystúpiť z rehole a odísť do civilu. Ja som ostala v Javorníku. So sestrou Luciou sme mali na starosti strojovú prevádzku obidvoch dielní. To znamená i opravu strojov , boli z nás šičky i mechanici - opravári zároveň.
Keď nás 12.4.1956 štát uvoľnil, moje kroky viedli do Skaličky u Hranic, do ústavu pre mentálne postihnuté dievčatá. Tu som pracovala ako hospodárka 11 rokov. Popri zamestnaní som vyštudovala zdravotnú školu a v r.1969 som začala pracovať, najskôr ako sanitárka, neskôr ako zdravotná sestra. Ale čakala ma ďalšia zmena. 1.9.1969 ma Kongregácia poslala do Karvinej učiť náboženstvo. Zastupovala som sestru Amatu, ktorá išla učiť náboženstvo do Turzovky. A tak som začala v r. 1970 študovať na Teologickej fakulte v Olomouci. Po dvoch semestroch nám to však štát zakázal. Vrátila som sa teda späť do Skaličky a tam som pracovala ako zdravotná sestra až do dôchodku, do roku 1984. Ostala som i naďalej aktívna. Odišla som do Bratislavy k našim mladým sestrám, ktoré tiež pracovali ako zdravotné sestry. Viedla som im domácnosť. V tom čase sme všetky pracovali v civile, nesmeli sme nosiť rehoľné oblečenie, žili sme v utajení.
Po roku ma KSCM povolala opäť do Čiech, do Krásnej Lípy u Rumburka, kde som sa až do septembra 1991 starala o naše sestry na dôchodku ako predstavená sestier. Bolo nás asi desať. V tej dobe bol nedostatok kňazov a tak sme pomáhali, kde sa dalo. Mala som povolenie viesť krátke liturgie s podávaním sv. prijímania, navštevovali sme starých a opustených, pomáhali pri opravách kostolov - natierali okná, čistili, varili pre robotníkov...
Čo bolo pre Vás najťažšie?
Ildefonza: Hľadela som sa vždy vyrovnať s tým, čo prišlo a brať všetko - dobré i zlé, ako Božiu vôľu. Keď Boh dá kríž, dá i silu niesť ho.
Redaktorka (sa k rozhovoru vyjadrila):
„Bála som sa tohto rozhovoru. Robiť interview s 90 ročnou ženou som si nevedela predstaviť. Takú čulú, vyrovnanú ženu, s takou „historickou“ pamäťou som však nestretla.“ A bola zo stretnutia nadšená.
Pre sestru Ildefonzu sa čas naplnil. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný. Nie je! A tak by tu bola potrebná v Dome sv. Jozefa v ktorom sa starajú o choré a opustené deti. Odborníci totiž predpokladajú, že o pár rokov každé štvrté dieťa bude postihnuté!
Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda vymiera. Ich prácu v Dome sv. Jozefa preberajú laické zamestnankyne – a veľmi obetavo! Sestričky im za to ďakujú a obdivujú ich, že napriek starostiam so svojimi rodinami sa starajú o opustené a choré detí.
Vo verím Boha vyznávame: Verím v spoločenstvo svätých. Naša zosnulá sestra sa bude prihovárať, aby Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda rástla. My jej môžeme pomôcť svojimi modlitbami.
Panna Mária, Matka únie, sv. Cyril a Metod, prihovárajte sa za ňu, za Kongregáciu i za nás.
Turzovka, 21.1.2025