Iz 52,13 - 53,12, Žid 4,14-16. 5,7-9, Jn 18,1-19,42
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo.
A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.
Posledné slová Jánových pašií, ktoré zaznievajú do ticha Veľkého piatku, sú: „Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.“ Hoci všetci štyria evanjelisti podávajú správu o tom, že Ježišovo telo bolo po sňatí z kríža uložené do hrobu, ktorý patril Jozefovi z Arimatey, iba evanjelista Ján dodáva zdanlivo nepatrný detail: Hrob bol blízko.
Nemožno pochybovať o tom, že autor evanjelia má touto blízkosťou na mysli krátku vzdialenosť medzi miestom ukrižovania a miestom uloženia Ježišovho tela. Avšak v kontexte evanjelia, ktoré za zdanlivo jednoduchými slovami rado ukrýva ešte jeden, hlbší význam (viď napríklad Ježišovo vyjadrenie o zborení Chrámu – Jn 2, Ježišov rozhovor s Nikodémom – Jn 3, Ježišov rozhovor so Samaritánkou – Jn 4, Ježišovu reč o chlebe života – Jn 6 alebo označenie Lazarovej smrti za spánok – Jn 11), nás aj táto strohá zmienka o blízkosti Ježišovho hrobu vedie k rozjímaniu.
Na tomto mieste totiž Boh vstupuje do ľudskej smrti. Na tomto mieste smrti prítomnosť Božieho Syna naplňuje tú najhlbšiu ľudskú osamelosť. Tu Boh definitívne prekonáva vzdialenosť medzi sebou a človekom. Ježišov hrob bol teda naozaj blízko nielen miestu, kde stál jeho kríž. Ježišov hrob bol blízko nielen pre Jozefa z Arimatey a Nikodéma, ktorí vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi. Ježišov hrob je bytostne blízko každému človeku! Hrob je totiž bránou, ktorou všetci raz prejdeme.
Len v Jánovom evanjeliu hovorí Ježiš o svojom utrpení a svojej smrti ako o vyzdvihnutí (viď Jn 3,14; Jn 8,28; Jn 12,32.34), či dokonca oslávení (Jn 12,23; Jn 13,31). Ako nás učí naša ľudská skúsenosť, tomu, kto sa snaží o spoločenské vyzdvihnutie či oslávenie, hrozí, že sa nenávratne vzdiali – od ľudí i od Boha. Oslávenie a vyzdvihnutie, ktoré dosiahol Ježiš, má však presne opačný účinok. Vďaka nemu je Boh človeku definitívne blízko! Boh je človeku blízko nielen v živote, ale aj v smrti, skrátka vo všetkom!