Iz 49, 1-6, Jn 13, 21-33. 36-38
Keď počúvame, že deti zomierajú na podvýživu, od hladu a dokonca pre nedostatok vody, zdá sa nám to vzdialené a nemožné.
Keď počúvame o vojne za našimi hranicami, o tisícoch unesených deti a ešte viac vystresovaných vojnou, keď počúvame vyhrážky jadrovými zbraňami - musí sa nás to dotknúť. A to bez ohľadu na to či podporujeme agresora, alebo brániacich sa!
Veriaci sa nemôžu ubrániť otázke: Nemôže tomu Boh zabrániť, nemohol stvoriť lepší svet?
Izaiáš (prvé čítanie) to rieši z inej strany, ako zodpovednosť. Vidí biedu vtedajšieho sveta a uvedomuje sa, že Boh ho poslal naprávať ju: Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Dokonca je pozvaný nielen k svojmu ľudu: Boh mu povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“
Kto je tým úžasným, veľkým „Pánovým Služobníkom“? Boh nenechal ľudstvo v biede. Poslal svojho Služobníka – Ježiša. On pri Poslednej večery povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi“.
Lenže nie je to iba na Ježišovu slávu. Je to skôr na slávu človeka, ktorý ho prijme. Vieme čo všetko to Ježiša stalo. Po tieto dni si to pripomíname. A vieme, že do tejto oslavy Boha sme pozvaní aj my!
Turzovka, 4.4.2023