Zjv 5, 1-10, Lk 19, 41-44
Dnes sa opäť dostavajú do popredia apokryfné evanjelia.
Prečo? Lebo sme odchovanci bulváru, chceme zaujímavosti, atraktívne príbehy, ktoré od nás nič nevyžadujú. Čítame v nich ako si deti modelovali z hliny vtáčikov, zlí chlapci im ich chceli zničiť, chlapec Ježiš zatlieskal a oni uleteli, alebo keď utekali pred Herodesom a na púšti zomierali od smädu, malý Ježiško dupol nohou a vytryskla voda. Aké nároky na čitateľov majú tieto príbehy?
Keby sme my vymýšľali príbehy o Ježišovi, ktorý prišiel na zem ako Boh, napísali by sme o ňom: Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu a zazrel mesto, plakal nad ním... Vymysleli by sme plačúceho Boha?
Nami vymyslený boh by už v tejto chvíli vyhodnocoval situáciu a okamžite by ju aj riešil. Určite by našiel páky na zmenu správania sa ľudu, aby nemusel nad nimi plakať. Nami vymyslený boh by určite do minúty tento problém vyriešil a každý by na jeho slovo poslúchol. A ak nie, poslal by na neho pekelné ohne. Takto by to zariadil náš boh, bôžik, ktorého sme si sami vymysleli.
Skutočný Boh plače, náš Boh plače nad svojim vyvoleným mestom, nad svojim vyvoleným ľudom. Boží Syn plače nad tým, že človek nespoznal (či odmietol) Božiu lásku.
Náš Boh nás prekvapuje. Jeho plač prezrádza, že je naplno Bohom, láskou, že nesmierne túži po ľudských srdciach a chce len jedno, aby ho ľudia slobodne prijali. Náš Boh, Boží Syn plače. Toto dokáže len skutočný Boh, ktorý je naplno Boží a naplno ľudský. Plače, lebo spolucíti s človekom, lebo spolucíti s ľudskou biedou. Náš skutočný Boh dokáže nad nami aj plakať, lebo je všemohúci, lebo je náš Otec, lebo má nad nami súcit. Plače lebo ľudstvo nespoznalo čas svojho navštívenia.
Aké požiadavky má dnešný príbeh? Má nás viesť aspoň k prosbe: Nauč aj nás s pokorou oplakávať naše hriechy.
Turzovka,17.11.2022