2 Mak 7,1 - 2. 9 – 14, 2 Sol 2, 16 - 3, 5, Lk 20, 27 – 38
Na začiatku novembra sme myšlienkami orientovaní k cintorínu a k hrobom našich zosnulých.
Preto nám Cirkev vychádza v ústrety a v liturgii slova nám umožňuje naďalej uvažovať o tajomstve života, smrti a vzkriesenia.
Ježiš v rozhovore so Saducejmi hovorí: „Len na tomto svete sa ľudia ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho sveta a vzkriesenia z mŕtvych, nebudú sa ani ženiť ani vydávať; viac už ani umrieť nebudú môcť, lebo budú ako anjeli”.
Ježiš definitívne završuje postupný vývoj v otázke posmrtného života. Vieme, že v dávnej minulosti sa v náboženstvách prírodných a primitívnych posmrtný život chápal ako pokračovanie pozemského života. Preto sa v pohrebných obradoch týchto náboženstiev stretávame s takými praktikami ako je dávanie do hrobov rozličné náradia, šaty, zvieratá, dokonca aj otrokov a manželky, ktoré mali počas života. V tejto línii neskoršie pokračovali mohamedáni, ktorí veria v sedem druhov neba. Každý vyšší druh spôsobuje viac a viac telesných radostí.
V židovskom náboženstve je v otázke posmrtného života tak isto progres. Židia najprv verili v ríšu mŕtvych, v ktorej prebývajú všetci bez rozdielu, akýmsi zamdletým životom, ďaleko od Boha, odkiaľ sa nikto už nevráti.
Postupne sa však začalo presadzovať učenie o večnej odmene vo svetle učenia o zmŕtvychvstaní. Napríklad prorok Daniel píše: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu” (Dan 12, 2). Táto náuka potom vrcholí v dobe Makabejskej. Práve z tejto doby bolo prvé čítanie o mučeníckej smrti matky a jej siedmich synov. Jeden zo synov pred smrťou hovorí: „Ľahko je prijať smrť z rúk ľudí, keď môžeme očakávať, že Boh nás znova vzkriesi”. Náuka o vzkriesení sa tak stáva spoločným majetkom Židov, okrem saducejskej sekty, ktorá neverila zmŕtvychvstanie.
A práve oni chceli v rozhovore s Ježišom zosmiešniť zmŕtvychvstanie. Podľa židovského práva, ak zomrel bezdetný muž a mal brata, tak bolo povinnosťou vdovy zobrať si ho za manžela. Zmyslom tohto Mojžišovho zákona bolo zachovať kontinuitu rodu a majetku. Ježiš využíva tento rozhovor na to, aby vyhlásil, že vo večnosti to bude úplne ináč. Po zmŕtvychvstaní nebude už viacej smrti. Nebude už potrebné sa vydávať a zachovať tak rod. Zmŕtvychvstalí budú mať svoje telá, ale vo večnosti bude už dominovať stránka duchovná a nie telesná. Život sa bude viacej podobať na život anjelov, ako na pozemský život.
Niekedy sa starší ľudia pýtajú: často sa v mysli rozprávam zo svojím nebohým mužom alebo ženou. Modlím sa za neho. Dáva mi to veľa útechy. Ale počuje ma? Alebo je to len môj monológ?
Uvažujme: Naše učenie o spoločenstve svätých nás povzbudzuje k modlitbám za zomrelých. Je to naša povinnosť a prejav neustálej lásky. Iní manželia zasa rozmýšľajú, či aj vo večnosti budú spolu, či sa budú mať môcť aj naďalej radi. Ježiš, keď vstal zmŕtvych, zjavoval sa učeníkom a prejavoval im svoju lásku a starostlivosť. Môžeme teda veriť, že aj my sa budeme môcť správať podobne ako on. Milovať aj v nebi tých, ktorých sme milovali na zemi.
Viera v zmŕtvychvstanie dáva svetlo aj našim pozemským starostiam a bolestiam.
Matka a siedmi synovia dokázali byť preto verní pravému Bohu a dokázali prijať slobodne a dobrovoľne mučenícku smrť, lebo verili, že ich umučené a zohavené telá rukou kata, raz Boh obnoví do nepredstaviteľnej krásy. Preto nesmúťme, keď trpíme, keď vidíme, ako naše telo chradne a starne. Aj ono raz zažiari v celej svojej kráse.
Dokážme na cintoríne nielen smútiť a plakať, ale sa aj tešiť na stretnutie so zosnulými. Náš Nebeský otec pre obetu Ježiša Krista nám to umožňuje.
Turzovka, 6.11.2022
Pozrite tiež: