Ef 1, 15-23, Lk 12,8-12
V dnešnom evanjeliu sme počuli: Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to.
Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí. To nás určite znepokojilo a nastrašilo. Aké hriechy sú neodpustiteľné? Pouvažujme o tom.
Ešte podobné citáty: „Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom“ (Mk 3, 28 - 29).
A na inom mieste: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 31 - 32).
Z týchto dvoch miest z evanjelií teda vyplýva, že existuje hriech, ktorý má prívlastok neodpustiteľný. A z toho vyplýva, že je večný. Zjednodušene by sme sa mohli pýtať, ak je tento hriech neodpustiteľný, kde je „chyba“ - na strane Boha, alebo na strane človeka?
Má Božie milosrdenstvo určité hranice, takpovediac svoje limity, alebo človek vo svojej slobodnej vôli môže zaujať taký hraničný a extrémny postoj, že aj Božia dobrota, láska, moc i milosrdenstvo sa stretávajú s neprijatím a odmietnutím? Myslím si, že vy už aj tušíte, že tá druhá časť otázky je správna.
Aký je to ten hriech proti Duchu Svätému?
Katechizmus z čias pontifikátu Pia X. (1903 – 1914) spomínal hriechy proti Duchu Svätému, ktoré vedú k večnému zatrateniu:
- opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo,
- pochybovať o Božom milosrdenstve a oddať sa zúfalstvu,
- odporovať poznanej zjavenej pravde,
- závidieť blížnemu Božiu milosť,
- zatvrdiť si srdce oproti spasiteľnému napomenutiu,
- zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti.
Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1997 hovorí v tejto súvislosti o rúhaní proti Duchu Svätému (KKC 1864) a o hriechoch proti nádeji (KKC 2091), kde sa spomína zúfalstvo. Tieto hriechy zatvárajú cestu milosti Ducha Svätého do duše. Možno povedať, že je to prehrešenie proti nádeji.
Kto sa prehrešuje proti nádeji?
Proti nádeji sa prehrešuje predovšetkým ten, kto nedúfa, že mu Boh odpustí hriechy a pomôže k večnej spáse. Na opačnej strane sa ocitá, kto opovážlivo dôveruje v Božie milosrdenstvo.
Sú dva druhy opovážlivosti: buď človek preceňuje svoje schopnosti a myslí si, že sa môže spasiť sám a nepotrebuje k tomu Boha, alebo sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo v tom zmysle, že však Boh mi aj tak odpustí. Takýto človek si myslí, že aj bez obrátenia získa spásu.
Svätý Tomáš Akvinský (1225 - 1274) hovorí, že ide o hriechy „neodpustiteľné preto, že vylučujú to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov“ - teda ľútosť a obrátenie. Rúhanie proti Duchu Svätému teda spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať odpustenie, ktorého je práve Duch Svätý rozdávateľom a ktoré predpokladá obrátenie.
Keď Pán Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému nemôže byť odpustené ani v tomto živote, ani v budúcom, je to preto, že to súvisí s nekajúcnosťou, čiže s rozhodným odmietnutím obrátenia.
Duch Svätý je tretia božská osoba, je najvyššie dobro, je láska, a preto rúhať sa Duchu Svätému môže znamenať vedome sa stavať proti Dobru, proti Láske, proti Pravde. Rúhanie Duchu Svätému znamená odmietať Boha v jeho božstve, teda v jeho podstate – v jeho láske, a teda aj neodvolateľne odmietnuť spásu.
Turzovka, 15.10.2022