Iz 52,13 - 53,12, Žid 4,14-16. 5,7-9, Jn 18,1-19,42
Dnes nás do kostola na tieto obrady zhromaždila veľká udalosť, ktorá sa dotýka každého človeka na zemi.
Dnes Ježiš Kristus dáva svoj život, zbavuje nás hriechu, aby sme my mohli žiť.
Môžeme mať pokušenie povedať: „Ja nepociťujem vplyv tejto udalosti v živote. Nepociťujem hriech ako bremeno.“ A možno si niekto myslí: „Bol som na spovedi, aby som splnil povinnosť. No, necítim, že by som sa nejako vážne previnil.“ Ale keby sme si položili otázku, či je Boh spokojný s mojím životom, určite by väčšina z nás pokrútila hlavou a povedala: „Mohlo by to byť lepšie.“ Neviem presne povedať čo, ale cítime, že nie je všetko v poriadku. Je to bremeno, ktoré nosíme so sebou. Možno ho teraz ani tak nepociťujeme, ale čo urobíme na prahu smrti? Zaiste ste počuli o mnohých ľuďoch ktorí ťažko umierali len preto, že ich niečo ťažilo. Nie je však strašné ťažko umierať. Strašné je zomrieť s bremenom hriechu.
Krátko po vojne v jednej nemocnici umieral bývalý esesák. Zvíjal sa na lôžku a strašne kričal: „Chcem sa rozprávať so židom! Doveďte mi nejakého žida! Chcem žida!“
Vyhoveli mu. V nemocnici pracoval jeden židovský lekár. Prišiel k umierajúcemu a povedal: „Ja som Žid. Čo si prajete?“
Esesák začal hovoriť: „Vo vojne sme v jednej dedine zahnali všetkých židov do jednej stodoly. Poliali sme ju benzínom, zapálili a dnu sme hodili zopár granátov. Jeden zo židov však vytrhol dosku na stodole, prepchal cez dieru ženu a dieťa. Potom vyšiel sám a začali utekať k lesu. Chceli sa zachrániť. Zabil som ich dávkou zo samopalu. Doteraz mám tú scénu pred očami. Ľutujem to.“
Esesák uprel oči na lekára. Túžobne očakával slovo odpustenia. Lekár sa na neho chvíľku pozeral, potom sa mlčky otočil a odišiel. Neodpustil. Viete si predstaviť ako ťažko umieral ten bývalý vojak? Nenašiel nikoho, kto by z neho vzal ťažké bremeno.
Každý hriech je bremenom a otroctvom. Nielen takýto veľký. Niekedy aj ten najmenší hriech ťaží ako veľký balvan. A čo je nebezpečné, je príčinou veľkého. Z toho esesáka sa hneď nestal masový vrah.
Ako by sa nám ťažko žilo i umieralo, keby medzi nás neprišiel Ježiš, Boží Syn? On sám seba ponúkol Otcovi ako obeť za naše hriechy.
Pozrite sa. V čase napoleonských vojen odvádzali na vojnu veľa mužov. Jednému sa nechcelo ísť bojovať. Jeho priateľ sa ponúkol, že pôjde namiesto neho. Odišiel k pluku pod menom priateľa. V jednej bitke padol a bol pochovaný.
Keď bolo potrebné znova doplniť stav armády, nastali nové odvody. Prišli opäť za tým mužom, ktorý nechcel ísť na vojnu. Ale on sa im vysmial: „Vy ma už nemôžete odviesť, lebo ja som už mŕtvy. Pozrite sa lepšie do svojich záznamov!“
Pozreli a skutočne zistili, že muž pod takým menom zomrel v bitke a bol pochovaný. Povedali mu: „Hovoril si pravdu. Iste išiel namiesto teba niekto iný ako tvoj zástupca.“
„Máte pravdu. Mal som priateľa, ktorý išiel namiesto mňa na vojnu. On zomrel za mňa. Nemáte teda žiadne právo ma odviesť. Ja som zomrel v mojom priateľovi. Nemáte na mňa právo!“
Verbovači to uznali a nechali ho na pokoji.
(Příklady a podobenství velikého služobníka slova, s. 114)
Ježiš je takým naším priateľom. On vzal na seba všetky naše hriechy a neprávosti. Hriech je smrť. Ježiš dobrovoľne zomiera. Svojou smrťou ničí hriech, aby každý, kto v neho uverí, mohol žiť večne v jeho láske.
Nech tento večer, keď si tak živo sprítomňujeme Ježišovu obetu na kríži, nás naplní odhodlaním žiť podľa Ježišových slov. Nech nám dodá odvahu uveriť v jeho lásku i odpustenie. Potom sa už nebudeme musieť báť ani života ani smrti.
(Prevzaté)