Jon 1,1– 2, 1. 11, Lk 10, 25-37
Vypočuli sme si veľmi jasný príbeh.
Nechceme byť ako kňazi a leviti, uvedomujeme si, že nikto sa nemôže poškvrniť mŕtvymi alebo polomŕtvymi. Sme povzbudení pohanom Samaritánom, že je schopný takéhoto diela lásky.
Znalec zákona bol iste prekvapený, že Ježiš na konci príbehu neodpovedal priamo na jeho vlastnú otázku: „Kto je môj blížny?“ Iba mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ Pýtajúcemu to bolo jasné.
Túto výzvu počujeme o 2000 rokov neskôr. Sú zriadené samaritánske diela, vytvorila sa charitatívna sieť a sociálny štát, ktorý sa stará o všetkých tých, ktorí to potrebujú. Je však všetko v poriadku? Je potrebné uvažovať čo musím sám urobiť, čo môžem delegovať sociálnej službe a či je to dostatočné pre tých, ktorí sa dostali do „rúk lupičov“; či nepotrebujú ďalšiu pomoc.
Vžime sa do kože toho, kto sa dostal do ťažkosti a zúfalo volá o pomoc. Počujme raz ušami obete, vnímajte, ako mu búši srdce, ako je medzi nádejou a sklamaním, má strach, že ho nik nevidí, nepočuje a nepomáha.
Slobodná matka sa v zamestnaní ocitne v ekonomických problémoch. Spoločnosť zbankrotuje, robotník príde o prácu a zúfalo sa snaží, aby nemusel žiť z odrobiniek sociálnych dávok so svojou rodinou. Pokúša sa nájsť si novú prácu a volá a kričí a je zúfalý, pretože ho všetci odmietajú: „Prepáčte, ale máme závažné dôvody, prečo vás nemôžeme zobrať, nemôžeme vám pomôcť!“
Iná žena sa dostala do ťažkosti celkom inak. Stoná pod ťarchou, že ako učiteľka musí učiť stále väčšie triedy, že deti sú čoraz horšie. Je na plný úväzok a nestačí tvoriť zaujímavé a príťažlivé hodiny. Aj ona leží na kraji cesty. Práca ju zabíja a všetci idú len tak okolo. Nikto jej nechce rozumieť. Ponáhľajú sa a hovoria: „Buď rada, že máš prácu. Nie je to ľahké ani pre ostatných! “
A tretia prišla o dieťa. Ešte sa nenarodilo. Malé, takmer neviditeľné. Ale bolo to jej dieťa. Jej milované dieťa, na ktoré sa tešila. Časť z nej. A nežije. Je zúfalá, má zlomené srdce zo straty, je zranené, ubolené až do základov. A ľudia okolo nej prechádzajú a hovoria: „To sa stáva. Možno budeš mať ďalšie dieťa. Neber to tak.“ A všetci prešli okolo nej a nechali ju ležať na okraji cesty a držali sa od nej ďaleko, tak nekonečne ďaleko. Nepomáha niekto?
A často vidíme, že nemôžeme urobiť viac. Sme v koncoch so svojou pomocou. Čo v takých prípadoch?
Je len jeden Samaritán prostredníctvom ktorého sa môžeme uzdraviť, cez neho dostať „olej a víno“ na svoje rany. V mnohých situáciách nášho života je iba jeden Samaritán, ktorý pozná a pomáha našej najvnútornejšej potrebe: Ježiš Kristus. Vďaka, že existuje tento Samaritán. Vďaka, že je tu ten, kto sa nepýta, prečo tu ležím, kto a čo mi prekážalo. Nepýta sa, či za svoju situáciu môžem ja, a neposkytuje obvyklú útechu: Neber to tak tragicky. Opäť prídu lepšie časy!
Nemôžeme to však nechať iba na Pána Ježiša. On pomáha aj cez nás.
Čo poviete na toto vyznanie na FB?
Ja vnímam, že je veľa bludov v mnohých oblastiach nášho života. Je ťažké sa vyznať v nich... No uvedomujem si, že je lepšie mať od všetkého odstup a pýtať sa Ducha svätého kde je pravda a žiť v slobode od toho všetkého. Niekomu sa to môže zdať ako únik, pasivita, ale pozorujem, že mi to nedáva pokoj a odvádza to od radosti života. A tu si nemienim dať zobrať!!!
Čo na to? V stredoveku bol blud: Kvietizmus. Je to pasívny modlitebný vzťah k životu a zrieknutie sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením. To je vlastne budhizmus. To nie je cesta Pána Ježiša. Dnešné podobenstvo hovorí o niečom inom. Pán Ježiš neskončil utiahnutý v Nazarete, ale v plnej angažovanosti sa za život. A to je aj cesta dnešného oslávenca sv. Františka Assiského.Spodná časť formulára
Turzovka, 4.10.2021