Neh 8, 1-4a. 5-6. 7b-12, Lk 10, 1-12
Bolí nás odmietnutie – najmä ak chceme niekomu dobro.
Pán Ježiš posiela 72 učeníkov šíriť jeho posolstvo - Radostnú zvesť (evanjelium) a dáva im inštrukcie. Chce aby pozdravom: Pokoj tomuto domu! šírili dobro. Vie, že nie všetci prijmú jeho učeníkov a tým aj toto posolstvo. Preto na to pripravuje učeníkov, aby neboli sklamaní: Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘
Ježiš vie, že viera v neho a jej šírenie, je niekedy nebezpečná, dokonca život ohrozujúca. Vyznanie a odovzdávanie viery môže byť v čase prenasledovania smrteľné. Zostáva len odvaha a dôvera, že mená hlásateľov evanjelia „sú zapísané v nebi“. To zostáva útechou i pre nás, ak nám to tu nevyjde tak, ako to bolo vtedy s apoštolmi a ďalšími učeníkmi.
Nemecký evanjelizátor Martin Kissel-Staude píše:
Keď som končil štúdia, mal som 4 týždne vykonávať pastoračnú stáž na frankfurtskej univerzitnej klinike.
Bolo pre mňa ťažké vojsť do nemocnice, pristúpiť k zvláštnym lôžkam a postaviť sa pred chorých ľudí. Mal som niekoľko veľmi hlbokých a nádherných rozhovorov. Ale ani ja som nebol vítaný všade. Chorí niekoľkokrát nechceli mať nič spoločné s „cirkvou“. Ostatní ma poslali preč bez udania dôvodu. V nemocničnej izbe sa mi niektorí muži pobavene vysmievali - a chvíľu mi trvalo, kým som to pochopil a odišiel z miestnosti s ublížením. Nakoniec som išiel na niekoľko hodín do kaplnky, aby som našiel odvahu ísť do ďalšej izby...
V pitok večer som dostal nápad. Voľný víkend som chcel využiť na osobné duchovné zregenerovanie – natrénovanie sa. Kúpim 50 ruží a pokúsim sa ich rozdať na Zeile (frankfurtská nákupná ulica). Nie každý bude chcieť ružu - bude si myslieť, že chcem peniaze alebo robím reklamu, chcem od nich niečo... Predpokladal som, že do večera sa mi podarí zbaviť sa všetkých ruží. Potom môžem ísť v pondelok posilnený na kliniku. To bola teória!
Prišla sobota a ja som sa vybral do mesta. Ale cestou som stratil odvahu. Namiesto toho som nasadol na S-Bahn a odišiel po útechu k priateľovi do Mainzu.
Zažil som pekný deň a večer som čakal na nástupišti v Mainz Süd na vlak do Frankfurtu, ktorý mal ísť okolo 23.00. V smetnom koši som zbadal červené ruže. Zlikvidoval ich zrejme jeden z indických alebo pakistanských kvetinárov, ktorí chodia po reštauráciách a tam ich ponúkajú. Ešte boli celkom pekné.
Znova som myslel na svoje vznešené predsavzatie z rána a vytiahol ružu z odpadkového koša.
Pozoroval ma kvetinár, ktorý mal stánok neďaleko, prišiel ku mne a chcel mi dať ružu. Ohradil som sa. Koniec koncov, tá ruža bola drahá. Určite mal menej peňazí ako ja. Pravdepodobne si myslel, že si nemôžem dovoliť kúpiť ružu...
Našťastie mi prebleslo hlavou ako bolí odmietnutie, zmenil som postoj, s vďakou sa na neho pozrel a ružu som vzal a poďakoval.
Zažil som veľké poučenie aké ťažké je často niečo prijať a ako veľmi nám v sebe bráni prijať „ružu“, pokoj toho druhého.
Túto ružu som vyschnutú držal mnoho mesiacov. A samotný príbeh mi zostane na celý život. Odvtedy som láskavo pozdravil každého predajcu ruží - dokonca aj keď nekupujem ruže! Pripomína mi, že nie je ľahko niečo prijať a preto som trpezlivý s tými, ktorí ma odmietajú, lebo „blaženejšie je dávať, ako prijímať“. Sk 20,35
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 30.9.2021