Zach 2, 5-9. 14-15d, Lk 9, 43b-45
V seminári nám predstavení často prízvukovali potrebu obety, čo sa teraz „nenosí“.
My sme sa s tou ich snahou často vysporiadavali všelijako. Napríklad i takto: V jedálni sme všetci v tichosti čakali na modlitbu pred jedlom. Bohoslovec Krištof niesol horúcu misu s polievkou a vzdychá: Za misie, za misie... Ktovie nakoľko to bola obeta? Jedno je isté, že slová predstavených mal priam v podvedomí.
Ježiš mal stále na mysli svoju celoživotnú obetu. Viackrát o nej hovoril a predpovedal ju: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“
Predpoveď sa splnila. Ježišove utrpenie a smrť spôsobili i naše hriechy. Preto za hriechy naše i hriechy iných, máme vedome prosiť Ježiša o odpustenie a konať za hriechy pokánie. Peter v prvej kázni povedal: „A vy, ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožných pribili na kríž a zavraždili.“ (Sk 2,23)
Aký máme postoj k obete? Pracujeme na sebe, aby sme boli človekom obety? Čo nám v tejto oblasti zatiaľ robí ťažkosti a čo už nie? Stať sa a byť človekom obety je Kristova výzva k nám. Odprosovať, uzmierovať, naprávať chyby, učiť láske, vychovávať k pravde, dávať nádej si vyžaduje mnoho obetí. Jednotlivo i spoločne sme Ježišom vyzvaní k obetám - tak za svoje ako aj hriechy iných. Nemôžeme sa sťažovať, že príležitosti a prostriedkov máme málo. Obeta by sa nemala odkladať. Obetí sa Ježišovým priateľom nepatrí vyhýbať. A nezabúdajme, že je to len a len pre naše dobro i iných, pre ktorých niečo robíme.
Aj my sme vydaní do rúk ľudí (či pre ľudí?), či si to uvedomujeme alebo nie. Náš život má zmysel vtedy, keď s ochotou prinášame obety. Obeta je často tajomstvom. Príklad svätých čiastočne toto tajomstvo odhaľuje.
Návrh: Zvážim a prehodnotím výzvu Ježiša „byť človekom obety“.
Turzovka, 25.9.2021