Sk 3, 1-10, Lk 24, 13-35
„Podelená bolesť - polovičná bolesť.“
Toto hovorí ľudová múdrosť. Väčšina z vás to pozná z vlastnej skúsenosti. Najmä v situáciách, keď človek dosiahne hranice svojich možnosti, je dobré, keď niekto iný signalizuje: „Som s tebou. Budem ťa sprevádzať na tvojej ceste.“ Táto prítomnosť často nepotrebuje žiadne slová. Na vyjadrenie blízkosti stačí jedno gesto, pozorná prítomnosť.
Dnešný text evanjelia nás hovorí o tom, ako Ježiš sprevádza dvoch svojich učeníkov v ich smútku na ceste z Jeruzalema do Emauz. Videli Ježiša zajatého a ukrižovaného. Museli bezmocne sledovať, čo robili rímski vojaci a z Ježišovej popravy boli sklamaní. Stratili nádej, ktorú vkladali do Ježiša a s jeho smrťou sa nezmierili. Chcú sa dostať preč z Jeruzalema, z tohto strašného miesta ukrižovania.
Idú teda do Emauz. Je to cesta späť do starej reality, z ktorej sa kedysi vydali za Ježišom. Opúšťajú Jeruzalem, pretože je to miesto zlyhania Ježiša, miesto ich stratenej nádeje a teraz idú do Emauz, miesta ich rezignácie.
Cestou do Emauz si navzájom hovoria o svojich sklamaniach. Ich rozhovor sa točí okolo ich zážitkov z posledných dní. Napäto hľadajú význam tejto smrti, ale nemôžu ho nájsť. A potom tu bola správa od žien, ktoré našli prázdny hrob. Dvaja učeníci si od nich vypočuli veľkonočné posolstvo. To ich však iba zmiatlo a rozladilo ešte viac. Pre oboch sa ešte nekoná Veľká noc. Naopak, teraz je evidentná všetka ich nemohúcnosť.
Poznáme situácie, v ktorých sme buď sami sklamaní, smutní, alebo sa stretávame s takýmito ľuďmi; Zomrel milovaný, choroba je nevyliečiteľná, vzťah zlyhal, práca je stratená... Nádej na zlepšenie situácie praskla ako mydlová bublina. Sklamanie a smútok sa šíria ako u emauzských učeníkov.
Potom sa stane, že k dvom učeníkom sa pridá tretí. Tí dvaja nevedia, že je to Ježiš, ktorý kráča s nimi. Považujú ho za spoločníka, ktorý náhodou kráča rovnakou cestou ako oni. Náš príbeh ďalej hovorí, že ich oči boli zastreté tak, aby ho nespoznali.
Učeníci si neuvedomujú, že nádej je v ich prítomnosti. Stále ešte hľadia späť na Jeruzalem – mesto neskutočného sklamania a do budúcnosti - na Emauzy, miesto svojej rezignácie. Vzkriesený Ježiš je ten istý ako „pozemský“ Ježiš, ale má zjavne novú telesnosť. Jeho prítomnosť je záhadná. Najprv musia otvoriť oči, aby vzkrieseného Pána skutočne vnímali.
Predstavte si, žeby známy politik, alebo herec išiel na ulicu nepoznaný svojimi fanúšikmi. Akonáhle by ho ho spoznali, bol by to rozruch. Ježiš je iný. Nerobí rozruch. Nevzbudzuje záujem médií. Ježiš je práve tam, kde ho jeho učeníci v tejto situácii potrebujú.
Ježiš prispôsobením sa ich duševnému stavu si získava ich dôveru. Počúva spôsobom, ktorý pomáha smutným učeníkom hovoriť, vylievať si srdce a vyjadrovať ich smútok. Tento typ počúvania si vyžaduje pozornosť, sústredenie a prítomnosť celého človeka. Poznáme to sami: ak chceme pomôcť inému, musíme vybudovať dôveru. Pretože pre tých, ktorí dôverujú je ľahšie otvoriť. Svojím nenápadným spôsobom si Ježiš získal dôveru týchto dvoch učeníkov, takže nakoniec šli s ním až do Emauz. Ich slová ukazujú nádej, ktorú vložili do Ježiša. Pre nich bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom. A oni dúfali, že on vykúpi Izrael. A opäť so smútkom zdôrazňujú: Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
Vo svojich spomienkach stále zostávajú v smútku. Cesta z Jeruzalema do Emauz sa tak stáva pre nich labuťou piesňou, čo bolo a zdá sa byť nenahraditeľné.
Záblesk nádeje, ktorý prebudili správy týchto dvoch žien, sa rozplynul. Pre učeníkov je realitou iba Ježiš viditeľný ľudskými očami a hmatateľný rukami. Ich pochybnosti o správach o vzkriesení vychádzajú z ich nevedomosti o Ježišovi. Učeníci vlastne neprijímali Ježiša v jeho slovách, realite, ale vyprojektovali si ho svojimi želaniami, predstavovali si Ježiša akého ho chceli mať.
Nič nové. Či aj my si nepredstavujeme Ježiša podľa svojich želaní? Nehovoríme: Keby bol Ježiš skutočne nažive, pomohol by nám v tej či onej situácii? Prečo nás neprichádza utešiť?
A zatiaľ čo pokračujú v ceste do Emauz, Ježiš učeníkom zjavuje: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Ježiš teraz preberá rozhovor a vysvetľuje pre nich Sväté písma. Zo všetkých častí Písma je zrejmé, že to „muselo“ prísť tak, ako sa to stalo. Boh má plán s ľuďmi. „Boh neplní všetky naše želania, ale všetky svoje sľuby, to znamená, že zostáva Pánom zeme.“ Takto to zhrnul Dietrich Bonhoeffer.
V Ježišovi je Boh ľuďom blízky, rovnako ako dvom učeníkom z nášho príbehu. Blízko v každodennom živote, blízko v bolesti a sklamanej nádeji, priamo v smrti. Ježiš neopúšťa tých, ktorí sú sklamaní a beznádejní. Ježiš je s nami, aj keď si to nevšimneme.
Výklad Biblie neprestal mať vplyv na týchto dvoch učeníkov. Keď dorazia do cieľa, nenechajú cudzinca len tak pokračovať. Cesta, ktorou kráčali s ním, a rozhovor, ktorý s ním viedli zapôsobil, že ho požiadali, aby s nimi strávil aj zvyšok dňa. „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Neznámy spoločník prijme pozvanie a ostáva s nimi. Táto žiadosť dvoch učeníkov sa pre nás môže stať modlitbou; Ježiš prichádza k nám keď ho prosíme o prítomnosť. Nenecháva nás samých tam, kde chceme zažiť jeho spoločenstvo.
Pri večeri sa úlohy obracajú. Ten, ktorý je v skutočnosti hosťom, preberá iniciatívu a stáva sa hostiteľom učeníkov. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
Toto je Ježišov postoj, v ktorom ho učeníci poznajú. Ježiš koná ako naposledy v deň svojho zatknutia. Potom sa im otvoria oči a spoznajú ho ako svojho vzkrieseného Pána. Až potom učeníci skutočne vnímajú Ježiša. Pri slávení svätej omše zažívajú Ježišovu živú prítomnosť. Týmto Ježiš dosiahol svoj cieľ a zmizol pred ich očami.
Učeníci to nenechajú len tak. Ich stretnutie so vzkrieseným v Božom slove a Eucharistii im otvára oči a horí ich srdce. Títo dvaja učeníci nezostávajú v Emauzách, ale vydajú sa späť do Jeruzalema, aby svojim priateľom, ktorých zanechali, povedali o svojom stretnutí s Ježišom. „Z plnosti srdca, hovoria ústa.“ Touto vetou možno opísať ich správanie. Ich volanie „Pán skutočne vstal z mŕtvych“ už nemá nič spoločné s rezignáciou. Znie to skôr ako radosť z toho, že Ježiš žije. Keď učeníci odovzdávajú veľkonočné posolstvo, zdieľaná radosť sa stáva dvojnásobnou.
Kdekoľvek počúvame Božie slovo a - ako pri slávení večere Pánovej – prijímame chlieb a víno, vzkriesený Ježiš je prítomný aj medzi nami. Naše sklamanie, beznádej a smútok sa môžu zmeniť na radosť, aj keď si spočiatku Ježiša nevšimneme. Môže to byť tiež Veľká noc v našich lenivých srdciach.
Turzovka - Vršek, 7.4.2021