Hebr 10, 19-25, Mk 4, 21-25
Keď zomieral Voltaire vraj volal: „Viac svetla, viac svetla“.
Pritom sa zaraďuje do myšlienkového prúdu, ktoré dostalo názov osvietenstvo. Mal by teda mať dostatok svetla. Dokonca ho chcel rozdávať iným. On, aj jeho kolegovia encyklopedisti, si mysleli, že majú svetlo a osvecujú aj iných. Zabudli, že „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1:9). Evanjelista Ján ako keby písal o nich: Ježiš „prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1:11).
Čo sa tu stalo? Ako to, že Voltaire, a jemu podobní, nemali a nemajú svetlo?! Kde ho mohli hľadať a nájsť? Vieme, že tým svetlom je Ježiš, ktorý povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (Jn 8:12).
Pán Ježiš nám dnes hovorí: Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Kto je tým svietnikom, ktoré malo a má zvestovať svetlo - Ježiša? Samozrejme Cirkev. A kto je Cirkev? Nechajme o tom prehovoriť Ježiša – Svetlo, ktorý povedal: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť“. (Mt 5:14) Mali to byť apoštoli, ale i každý kresťan.
Takže, ako je to s nami? Vieme odkiaľ čerpať svetlo, aby aj o nás platilo k čomu nás vyzýva Pavol: „Žite ako deti svetla!“ (Ef 5:8)
Každý kresťan by mal byť tým svetlom, aby nik nemusel volať: Viac svetla, viac svetla. Prijímajme a potom rozdávajme svetlo. Ježiš – Svetlo sveta povedal: Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“
Turzovka – Vršek, 28.1.2121