Jer 14,17-22, Mt 13,36-43
Keď sa môj otec zadíval na našu dedinu, alebo sa objavil nejaký nový stroj, často hovoril: Keby tak starí vstali z hrobu, veru by to nepoznali.
Bolo zaujímavé, keď som prišiel opätovne za farára do farnosti po 12 rokoch, akú zmenu som zbadal na bývalých miništrantoch, deťoch, ktoré som učil. Niektorých som sobášil. Nie sú to len roky čo zmenia krajinu a farnosť, ľudí. Teraz by sa napríklad môj otec čudoval, že sme tu zahalení v rúškach.
Niekedy rastie kúkoľ, niekedy pšenica. Prorok Jeremiáš, ktorý zažil vpád Babylončanov narieka: „Nech moje oči ronia slzy noc a deň, nech neutíchnu, lebo veľká pohroma postihla pannu, dcéru môjho ľudu, veľmi bolestivá rana. Ak vyjdem na pole, hľa, pobití mečom; ak vojdem do mesta, umorení hladom. Prorok i kňaz blúdia po krajine, ktorú nepoznajú.“
Kajúcne priznáva: Pane, uznávame svoju zlobu, neprávosť našich otcov, že sme sa prehrešili proti tebe. To bolo o kúkoli.
Keď prišiel na svet Stvoriteľ v osobe svojho Syna, našiel tri vecí ktoré nestvoril: hriech a z toho plynúcu bolesť a smrť. A uvažujúci človek si to uvedomí a podobne ako Jeremiáš si povie: Vari dáva niektorá pohanská modla dážď? Alebo nebesia dávajú vodu samy od seba? A nie ty, Pane, náš Boh, v ktorého dúfame? Veď ty si toto všetko urobil.
A modlí sa: Nevystavuj nás potupe pre svoje meno, nenechaj hanobiť trón svojej slávy. Rozpamätaj sa a nezruš svoju zmluvu s nami.
Evanjelium to predpokladá a končí optimisticky: Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca, lebo kúkoľ aj z nášho srdca bude vytrhaný. Kto má uši, nech počúva!“
Tak ako? Keby starí vstali z hrobov poznali by v nás dobro, ktoré siali, alebo by našli viac kúkoľa (ktorý nám tiež zanechali)?
Turzovka, 28.7.2020