1 Sam 3, 1-10. 19-20, Mk 1, 29-39
Aristoteles definuje človeka ako bytosť spoločenskú.
Neviem či sv. Bazil poznal tohto filozofa. Pravdepodobne nie, lebo do Tomáša Akvinského boli kresťanskí filozofi skôr platonici, ale napísal podobne (v negatívnej forme): „Človek nie je tvor samotársky, ale spoločenský“.
Predsa však potrebujeme aj samotu. Preto, aby sme zachytili Boží hlas ako Samuel. Samotu vyhľadával aj Pán Ježiš. Počuli sme: Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.
Môžeme povedať: Potrebujeme samotu, aby sme zachytili Boží hlas a boli viac spoločenskí.
Psychológ Alan Loy McGinnis v knihe Priateľstvo medzi šiestimi zásadami ako budovať priateľstvo má v 4. bode: Umožňujte samotu. Hovorí, že nesebecké priateľstvo zachováva hlbokú úctu k potrebe každého človeka mať súkromie.
Jestvuje pojem - prílišná blízkosť. Poznáme to pod termínom ponorková choroba (syndróm). Vysvetľuje to svedectvo študentky, ktoré som dostal do Rádia Lumen, keď sme túto problematiku preberali:
Za svojich študentských čias sme mali problém. Malá internátna izba, blížiaci sa termín skúšky, všade, kde sa človek pozrie vidí tie isté bledé študujúce tváre; chcete otvoriť okno – ostatní nechcú, chcete si dať čaj, nie je ani jedna umytá šálka. Človek má pocit, že sa z toho zadusí, a tak sa rozhodne ísť behať, ale zistí, že si niekto požičal jeho tenisky...Vtedy som cítila nervozitu a bezmocnosť, teraz vo svetle dnešnej témy viem, že tieto negatívne pocity boli reakciou môjho vnútra na to, že sme si navzájom nerešpektovali naše vnútorné hranice, osobný priestor, súkromie.
Áno, poznáme to. Ponorkové nemoci na internáte, v kasárňach, rodine. Keď už sme s niekým dlho a vieme už presne čo urobí, čo povie, ako bude reagovať… Niekedy stačí len maličkosť a oheň je na streche. Najmä keď si uvedomujeme, že nemôžeme byť sebou samým.
Doktor Lawrence Hattere, mimoriadny profesor psychiatrie na lekárskej fakulte Cornellovej univerzity, hovorí: Mám niekoľko priateľov umelcov, ktorí sú činorodí, tvoriví a dávajú prednosť životu v ústraní. Nestretávam sa s nimi často, a predsa sme si bližší a môžem s nimi hovoriť často otvorenejšie ako s niektorými ľuďmi, ktorých vídam každý deň.
Odborníci hovoria, že najmä deti potrebujú súkromie na snívanie, hranie rôznych situácií a skúmanie vlastných búrlivých a fantastických predstáv. Niektorí rodičia to vedia.
Príbeh zo života: Päťročný chlapec bol vo svojej izbe, keď sa u nich zastavila matkina priateľka. Prešla hodina a návštevníčke sa videlo chlapcovo mlčanie čudné. Čo tam hore robí? spýtala sa. Jeho matka sa pokojne usmiala... Ktovie? Niekedy, keď je ticho, je indiánom, čo stopuje medveďa, alebo načúvajúcim mimozemšťanom. Vytvára si svoj vlastný svet a nikdy doň nevstupujem, kým ma nepozve.
Matka chápe, že keď poskytujeme deťom súkromie, ubezpečujeme ich o dôvere, ktorú si zasluhujú. Múdri rodičia nechajte deti aj snívať!
Je potrebné rešpektovať potreby iných byť sám. Platí to zvlášť pre manželstvo. Dvaja ľudia môžu byť spolu toľko, až sa navzájom dusia. Preto uvádzam poznámku, ktorú vyslovil Rainer Maria Rilke:
Dobré manželstvo je také, v ktorom jeden chápe druhého ako strážcu svojej samoty. Len čo si dvaja ľudia uvedomia a prijmú skutočnosť, že aj medzi najbližšími ľudskými bytosťami naďalej existujú nesmierne vzdialenosti, môžu dospieť k skvelému životu bok po boku, ak ocenia vzdialenosť medzi sebou za to, že im umožňuje vidieť toho druhého v plnom svetle!
Turzovka, 15.1.2020