Dt 4, 1. 5-9, Mt 5, 17-19
Počas stavby banskobystrického seminára sme zakúpili elektroniku.
Skupina zlodejov sa tam vlámala a veci ukradli. Polícia ich chytila, keď šli na zboj druhý raz, keďže na raz to nemohli odviesť. Keď od zlodejov vymáhala a veci aj z prvého lupu, vyhovorili sa, že to neboli oni, že oni už našli vylomené dvere a majú len to čo im našli. Tie ukradnuté veci sme ani nedostali. Nechcelo sa mi veriť, že nemáme nijakú možnosť dostať späť ukradnuté, hoci páchatelia boli jasní. To bolo prvé moje stretnutie s čudnou legislatívou.
Nevieme pochopiť, ako sa veľkí zločinci vyhnú trestu, lebo obhajoba nájde procesnú chybu, nejakú kľučku v paragrafe a oslobodí ich. To je omnoho horšie.
Prekvapuje ešte omnoho viac, že človek sa snaží vykrútiť z Božích príkazov. No, vyhovárať sa pred Bohom je riadna trúfalosť. Výhovorky majú rôzne stupne:
Najrozšírenejšia skupina je, vôbec si prikázania nevšímať, ignorovať ich, dokonca niekedy robiť just proti nim. Do tejto skupiny dúfam nepatríme.
Ďalšia skupina prikázania pozná a považuje ich za dobré. Lenže pre druhých. Ako to vyjadril jeden veľký komunista: Nie som veriaci, ale som rád, že veriaci je môj šofér.
Aký postoj by sme mali mať k prikázaniam? Asi ako starozákonný človek. Preň boli prikázania znakom Božej dobroty, jeho prítomnosti. Mojžiš to pekne vyjadril: Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?! A kde je národ taký slávny, ktorý by mal také spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako sú všetky tieto zákony, ktoré vám ja dnes predkladám?! Trefne je to písané v žalmoch. Napríklad i v 147 – medzispev: On svoje slovo zvestuje Jakubovi, svoje zákony a prikázania Izraelovi. Neurobil tak iným národom, nezjavil im svoje zámery.
Nedá mi nepoložiť otázku: Beriem prikázania ako prejav Božej blízkosti a jeho dobroty? Ak áno, potom môžu pre nás platiť slova Pána Ježiša: ... kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“
Turzovka – Dom sv. Jozefa, 27.3.2019