Gn 37, 3-4. 12-13a. 17b-28, Mt 21, 33-43. 45-46
Na jednom z mojich pôsobísk sme uvažovali čo s lesmi, ktoré sme dostali v reštitúciách.
Keď sme sa radili s odborníkmi ako čo najlepšie zhodnotiť ich výnosy pre chod Cirkvi, zazneli rôzne rady. Niektoré boli dobre mienené, niektoré zištné (aby oni mali z nich osoh). Pamätám si na jednu: Majiteľ vie z lesa urobiť kvitnúci raj, nájomca púšť. Vyťaží les a nechá tak.
Nájomníci vinohradu, o ktorých sme počuli v dnešnom evanjeliu, neurobili z neho púšť, lebo ho chceli pre seba. Všetko možné, vlastne i nemožné, pre to robili. Chceli znechutiť majiteľa, aby im vinohrad nechal. Nechceli odovzdať nájomné a vymáhačov nájomného zbili, zabili a dokonca syna majiteľa ukameňovali.
Čo táto lekcia z ekonomiky hovorí nám? Najskôr si ujasníme, že nie sme prenajímatelia (hospodári), ale nájomníci. Od koho máme prenajaté a čo?
Prenajímateľom je Boh – Stvoriteľ.
Čo máme prenajaté? Všetko. Nič nie je naše! A s tým nesúhlasíme, lebo za naše považujeme kde-čo. A niekedy sa o to aj bijeme, súdime, alebo aspoň sme nešťastní, že nám to niekto berie, alebo to nemáme. Každý si dosaďme čo to je. A to je zaujímavé, v globále, sa správame ako nájomníci. Inač by sme z našej planéty menom Zem, nerobili púšť. Je to preto, lebo Zem si nejako zvlášť neprivlastňujeme, lebo si uvedomujeme, že patrí všetkým. Preto ju devastujeme, lebo si z nej chceme utrhnúť čo najviac. Samozrejme pre seba. Lebo seba považujeme za vlastníka.
Sme „vlastníkmi seba“? Poviete; čo je to za otázka?! No dobre; Pýtali sme sa do života, dali sme si život, sme pánmi nášho života? Nie sme vlastne nájomníkmi nášho života, nemáme ho prenajatý? Veru máme. Tak ako nemôžme predať brata (1. čítanie), tak nemôžeme „predať“ ani seba. Nikomu! My môžeme iba vrátiť život Stvoriteľovi.
Keď veľkňazi a farizeji počuli tieto jeho podobenstvá, vybadali, že hovorí o nich. A chceli ho (Ježiša) zajať, len sa báli zástupov, lebo ony ho pokladali za proroka. My ho počúvajme!
Turzovka, 22.3.2019