Alžbeta sa narodila roku 1207 Sárospataku vo východnom Maďarsku alebo podľa iných v Bratislave ako dcéra kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy.
Ako 4-ročnú ju odviezli na hrad Wartburg do Durínska v Nemecku, pretože ju zasľúbili budúcemu durínskemu vládcovi Ľudovítovi IV., ktorý bol ešte chlapec. Keď mala štrnásť rokov, slávila sa svadba. Alžbeta veľmi podporovala chudobných. Keď roku 1227 zomrel manžel, príbuzní jej vzali deti a vypovedali ju z Wartburgu. Z dedičstva po manželovi vybudovala v Marburgu nemocnicu a slúžila tam chorým. Zomrela 24-ročná 17. novembra 1231. Je patrónkou charitatívnej činnosti.
ŠŤASTNÁ V SLUŽBE
Bola kňažnou, bola matkou, bola údajne aj rehoľníčkou, ale najviac bola slúžkou! Navyše -— bola «šťastná» slúžka v službe Spasiteľovej!
Narodila sa v Bratislave r. 1207. Už v detstve ju otec kráľ Ondrej II. zasnúbil s durýnskym kniežaťom Ľudovítom. Na jeho dvore, na hrade Wartburgu ju vychovávala jej budúca svokra. Alžbeta bola od prirodzenosti náklonná ku zbožnosti. Mala jemné a súcitné srdce. Radšej by volila zomrieť, ako uraziť Boha a zarmútiť blížnych. Ako dospievala, rástla v poznaní Boha a v láske k nemu. Svokre to nebolo spočiatku vhod. Radšej bola by videla Alžbetu žiť svetácky, ako kľačať na kľačadle alebo zaujímať sa o chudákov.
V štrnástom roku Alžbeta uzavrela manželstvo s dvadsaťročným Ľudovítom. Našťastie manžel jej dovolil konať všetky úkony zbožnosti a pokánia, sám sa o to ani veľmi nezaujímal. Alžbeta bola ponajprv vzorná manželka a matka. Porodila mu dietky, ktoré vychovávala v bázni Božej. Popri materských a manželských povinnostiach venovala sa skutkom milosrdenstva. Myšlienka, že v chudobných a trpiacich žije Ježiš, ju priam fascinovala.
Veď tak to povedal sám Ježiš keď vyhlásil, že skutky milosrdenstva voči blížnym budú raz rozhodujúce pre náš definitívny pomer k nemu.
Druhou silou jej života bola láska k chudobe, akú odporúčal svätý František Assiský. Preto sa Alžbeta vedela podeliť o veci s tými, čo ich nemali. Neraz sa kajala tak, že svoje lepšie jedlá odkladala chudobným a chorým a sama sa uspokojila ich almužnou-odpadkami!
V Marburgu, kde po manželovej smrti žila, dala vystaviť nemocnicu a postarala sa o personál a lieky. Sama denne ošetrovala tých chorých, ktorí boli najnevďačnejší, najšomravejší a najviac odporní pre svoju chorobu. Okrem toho robila -— dnes by sme povedali — «podomovú ošetrovateľskú službu». Zaujímala sa o opustených doma. Stalo sa napr., že navštívila tak istého starčeka, ktorý si posťažoval, že by si rád vypil mlieka, ale si nevládze kravičku podojiť. Kňažná Alžbeta tak, ako bola, išla dojiť do maštale. Neobratná dojička zle pochodila, lebo krava ju ešte poriadne dokopala.
Keď konala tieto služby, priam so žiariacou tvárou hovorievala:
— Aká radosť, aké šťastie smieť slúžiť Spasiteľovi!
Keď niekto chcel vidieť kňažnú šťastnú, pozeral sa na ňu, keď slúžila. Vždy mala na pamäti prvú «Slúžku» — Najsvätejšiu Pannu!
Veľkosť našej lásky a hrdinskosť sa prejavuje vo veľkých skúškach. Kto sa to nenaučí v malom, nech si nenamýšľa, že zdolá nápor veľkých záťaží.
Pozrime sa na sestru Alžbetu, ako bola pripravená, keď Boh ju postavil pred promóciu života. Všimnime si srdce tejto ženy, akú mala silnú lásku, keď dokázala:
- Prijať odovzdane smrť manžela, keď mala 20 rokov.
- Prijať za noci vyhnanie z hradu s troma maličkými sirôtkami. To jej urobil manželov brat, ktorý zatúžil zmocniť sa bratovho hradu, keď sa dozvedel o jeho smrti.
- Prijať za byt maštaľ, keď švagor zakázal všetkým poddaným poskytnúť jej prístrešie.
- Prijať údel žobrácky, lebo so sebou si nesmela zobrať ani to najnutnejšie pre seba a dietky.
- Prijať najčernejší ľudský nevďak ako údel života.
Raz Alžbeta prechádzala cez lavičku ponad vodou. Istá žobrácka, ktorú predtým kňažná opatrovala, išla proti nej. Keď sa mali stretnúť, žobrácka štuchla do zoslabenej kňažnej, že tá spadla do bahnitej studenej vody. Navyše ju žobrácka zasypala ešte nadávkami:
Tak ti treba, keď si sa nezachovala ako kňažná! Alžbeta pokorne odpovedala:
Máte pravdu, starenka!
Ani v svojom poníženom stave Alžbeta sa nevzdala skutkov milosrdenstva. Ešte aj do svojho bytu v maštali pritúlila k trom sirôtkam istú ženu, ktorá nemala kde nocovať. Ráno Alžbeta s prekvapením zbadala, že žena za noci ušla a zobrala jej posledné vrchné šaty.
Čo urobila Alžbeta?
To, čo urobila v prvé ráno svojho vyhnanstva! Kľakla si na slamu a spievala Magnifikat Prvej Slúžky! Vzdávala vďaky, že Pán ju urobil hodnou byť tak chudobnou, ako bol on sám v jasličkách a na kríži. V ono prvé ráno sa ponáhľala do chrámu a prosila rehoľníkov, aby spievali Tedeum na poďakovanie za podobnosť so Synom Božím!
Z tohoto biedneho stavu ju neskôr vyslobodil matkin brat biskup Ekbert a durynskí rytieri, ktorí sa vrátili z výpravy s manželovými ostatkami.
Ako sa zachovala potom Alžbeta?
Ostala verná svojej milovanej chudobe! Verná skutkom milosrdenstva! Nikdy nikomu sa nepomstila! Vstúpila údajne do III. rádu svätého Františka. V meste Marburgu, kde žila, založila rozsiahlu nemocnicu a domov pre starých a osamelých. Sama im obetavo slúžila, bez nároku na vďaku. Na hrad sa už nenasťahovala. Žila v chudobnej chatrči až do smrti. Zo skúšok nevychádzala. K týmto pridávala ešte prísne pôsty a službu chudobným. Strávená láskou k Bohu a k blížnym a šťastná v službe Spasiteľovej, odovzdala svoju šľachetnú dušu Spasiteľovi ako 24-ročná 17. novembra 1231.
O štyri roky dostalo sa jej vznešenej rehabilitácie. Cirkev svätá ju vyhlásila za svätú a neskoršie za patrónku charitatívnej činnosti.
Odpovedzme si teraz sami na otázky:
- Zaslúžila si to?
- V čom bola najväčšia, najhrdinskejšia?
- V čom by sme ju tak mohli nasledovať i my dnes, kresťania atómového veku?
- V čom my, matky?
- V čom my, mladí, chlapci a dievčatá?
- V čom my, chorí a trpiaci?
- V čom my, rehoľníčky? Najmä milosrdné sestry? Porovnajme si svoju lásku, svoju chudobu, svoje znášanie trpkostí a životných skúšok s touto kňažnou, matkou, rehoľnicou!
KONÁM
Čo ma najviac delí od svätej sestry Alžbety, v tom začnem sa naprávať ešte dnes.