Ez 47, 1-2. 8-9. 12, 2. Kor 3, 9c-11. 16-17, 3., Jn 2, 13-22
Predstava, ako Ježiš vyháňa z chrámu predavačov, sa veľmi ťažko vtesnáva do našich myšlienkových štruktúr.
Ak sa nám pod slovom chrám nevybaví kostol, do ktorého najčastejšie chodíme, tak určite si predstavíme majestátnu viacloďovú gotickú stavbu. Dobytok, ovce, holuby a stoly peňazomencov tam pochopiteľne vonkoncom nepasujú, tak sa iba akosi podvedome začudujeme, ako sa tým Jeruzalemčanom len podarilo dostať do chrámu všetok tento zmätok, a ešte sa aj rozhorčujú, že ich Ježiš vyhadzuje. Tak len nad touto podivnou udalosťou pokrčíme ramenami a vyvodíme záver, že v kostole sa treba správať slušne, že niektoré veci tam vôbec nepatria, že si treba pred vstupom do kostola vypínať mobil, že... a že je dôležité starať sa o čistotu a dôstojnosť liturgických priestorov. Ako praktickú aplikáciu vhodíme nejaký ten obnos do pokladničky označenej nápisom „Na výzdobu kostola“ a ide sa ďalej.
Ak si však v prílohe niektorých lepších vydaní Biblie (alebo v iných knihách) nalistujeme náčrt jeruzalemského chrámu, či prípadne nejaké ďalšie vysvetlivky, dôjde nám, že niekdajší jeruzalemský chrám má s našimi predstavami chrámovej stavby veľmi málo spoločné, že peňazomenci, ktorí ľuďom vymieňali bežné platidlá za chrámovú menu, a predavači, ktorí poskytovali možnosť zaobstarať si obetné zvieratá, neboli ničím neobvyklým a vôbec, že do chrámového komplexu patrili i priestory, kde bolo vyhradené miesto práve pre tieto aktivity, aby mohol kult v samotnej svätyni prebiehať tak, ako mal. A predsa, Ježiš ich nekompromisne vyhadzuje... Prečo?
Chrám v židovskom náboženstve bol miestom, kde sa uchovávala Archa Zmluvy, ktorá prestavovala Božiu prítomnosť uprostred vyvoleného ľudu. Bol preto vnímaný ako príbytok Najvyššieho. Vtelením Ježiša Krista však takýto chrám úplne stráca význam. Jeho smrťou sa definitívne rúca! Kristus svojím zmŕtvychvstaním stavia úplne nový chrám, ktorého základom je on sám (viď 1 Kor 3,9c-11.16-17)!
Ježišovo zvláštne a dosť drsné počínanie v jeruzalemskom chráme nám môže pomôcť pochopiť, že naše chrámy (či kostoly) nie sú príbytkami Najvyššieho tak, ako to bolo v prípade jeruzalemského chrámu. Kostol, do ktorého chodíme nie je svätyňou preto, že sa v ňom uchováva eucharistický Kristus, podobným štýlom, ako sa uchovávala Archa Zmluvy v jeruzalemskom chráme. (Uchovávanie eucharistie v našich kostoloch je síce dôležité, ale má iný význam a iné dôvody.) Kamenný či tehlový kostol, do ktorého chodíme, je chrámom preto, že sa v ňom zhromažďuje ľud budovaný Božím Duchom v jednu jedinú živú stavbu, ktorou je Kristovo mystické telo, a preto, že práve uprostred tohto ľudu Kristus znovu a znovu v eucharistii sprítomňuje tajomstvo, ktoré rúca starý kamenný chrám a buduje nový živý chrám.
Preto vo sviatok posvätenia lateránskej baziliky ani nejde natoľko o to, aby sme si pripomenuli akúsi významnú stavbu kdesi ďaleko v Ríme, ako skôr o to, aby sme si pripomenuli, že tým skutočným chrámom sme my. Tá najdôležitejšia otázka teda neznie, či sa slušne správame v kostole a či prispievame na jeho údržbu, ako skôr otázka, či je spoločenstvo, ktoré vytváram so svojimi bratmi a sestrami naozaj duchovným chrámom, alebo skôr tržnicou, kde sa k sebe správame ako dobytok a kde platia iba ekonomické zákonitosti.
E-evanjelium, Paulínky