Gn 23, 1-4. 19; 24, 1-8. 62-67, Mt 9,9-13
Predpokladám, že sa všetci stretávate s výčitkou: Chodí do kostola a aký(á) je?
Prípadne – čo je tvrdšie – priamo nám: Chodíš do kostola a...
Pán Ježiš za nás odpovedá: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí...Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
Čo s tým? Uspokojiť sa, že nás Pán Ježiš zastáva? To by bolo veľmi lacné a voči Pánovi i ľuďom neférové.
Právom sa od nás očakáva, keďže sa sýtime Chlebom života (máme prvý piatok) a Božím slovom, že budeme na vyššej morálnej úrovni. Preto našou základnou úlohou je snažiť sa žiť tak, aby nám nik nemusel niečo robiť výčitky!
Napriek našej snahe je tu ľudská slabosť a preto aj pre nás platí: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ V akom zmysle? Pre koho chce Pán milosrdenstvo? Určite nie pre seba! Pre druhých.
Potrebujeme milosrdenstvo. Veľmi ľahko sa totiž stotožníme s „tými lepšími“. Ani nám nenapadne, že my potrebujeme milosrdenstvo. Veľmi ľahko sa vidíme lepšími. Veď sme prišli do kostola (na kresťanskú www. stránku), nehneváme sa (?) s nikým, nemáme nenávisť, neopili sme sa... Ale neporovnávajme sa, neodsudzujeme! Ktovie ako by sme obstali na ich mieste, s ich výchovou, vzdelaním, rodinným zázemím... Už som povedal, že my sa živíme Božím slovom a Eucharistiou. Viac sa nám dostalo.
Milosrdenstvo máme rozdávať. Naše modlitby, obete máme podporiť milosrdenstvom k iným.
Ak si budeme pripomínať, že potrebujeme milosrdenstvo, budeme milosrdný k iným, som presvedčený, že bude menej výčitiek na našu adresu typu: Chodí do kostola a ký(á) je!
Turzovka, 7.7.2017