Gn 49, 1-2. 8-10, Mt 1,1-17
V mnohých štátoch sa hrdia niektoré rody šľachtickým titulom (von, de...). Mnohí teraz skúmajú svojich predkov a hrdia sa ako ďaleko do minulosti sa dostali.
Starozákonný ľud sa tiež rád vracal k svojim predkom. Je to aj prirodzene, veď si zakladali na tom, že pochádzajú od praotca Abraháma. A chceli mať účasť na prisľúbeniach ktoré dostal otec Abrahám.
Je samozrejme, že keď evanjelista Matúš píše o narodení Ježiša Krista, tak píše jeho rodokmeň, veď píše pre kresťanov, ktorí pochádzali zo starozákonného ľudu. Tým poukazuje na to, že Ježiš má v rodokmeni aj Jakuba, ktorý predpovedá svojmu synovi, že nebude odňaté žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým nepríde ten, komu patrí, ktorého budú poslúchať národy.“
Toto proroctvo sa splnilo na Pánu Ježišovi.
Nás samozrejme tie mena nemusia tak obohacovať, ale môžu byť na naše povzbudenie:
- Ježiš prišiel do ľudského rodu poznačeného množstvom hriechov. V samotnom rodokmeni sa objavujú mena žien, ktoré nevynikali nejakou vernosťou Božiemu zákonu – a nielen oni. To dáva šancu aj nám.
- Jakubovo požehnanie je tiež zaujímavé. Hovorí v ňom, že nebude odňaté žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým nepríde ten, komu patrí, ktorého budú poslúchať národy. Biblickí archeológovia a historici hovoria, že práve v čase narodenia Ježiša bolo odňaté žezlo od Júdu. Herodes totiž nebol členom vyvoleného Božieho ľudu.
Čo je dôležité pre nás? Sme povolaní do Božieho ľudu. Aj pre nás sa narodil Ježiš Kristus.
Buďme hrdí, že nás (duchovný) rodokmeň siaha až k Ježišovi Kristovi a že patríme do „jeho rodu“.
Turzovka, 17.12.2014