Ez 18,25-28, Flp 2,1-11, Mt 21,28-32
Kardinál Tomáš Špidlík spomína: V kláštore rozjímavých mníchov vznikla veľmi ohnivá diskusia: Rokovali o prijatí nového kandidáta, ktorý sa hlásil do rehole.
Bolo mu už 40 r. a život, ktorý doteraz viedol nebol príkladný. Chcel sa naozaj polepšiť. Niektorým z opátových poradcov sa zdalo, že sa mu má dát príležitosť a že sa mu nemá brániť vo vstupu do kláštora. Iní boli naopak tvrdo proti. Ich dôvoď bol tento: V 40 má už človek ustálené návyky a uvažuje v istých šablónach. I keď to myslí skutočne úprimne s obrátením, je ako starý strom, ktorý sa už nedá presadiť.
Ale ti čo chceli kandidáta prijať, uviedli ako argument i text dnešného evanjelia, kde dáva Kristus prednosť neviestkam a colníkom pred tzv. spravodlivými. „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ Počuli sme v ňom tiež ako jeden zo synov odmietol ísť do vinice, ale oľutoval to a napokon išiel.
Obrátenie k novému životu je Božia milosť a tej sa nesmie vzdorovať. Ako diskusia skončila? Kandidáta nakoniec prijali, ale po roku sám odišiel.
Tento a iné podobné prípady nás stavajú pred závažný problém, ktorý patrí k podstate kresťanstva: možnosť obrátiť sa a začať nový život. Pekne sa čítajú výroky Dostojevského, že veľkí hriešnici majú k Bohu najkratšiu cestu. Ale denný život obyčajne neodpovedá románom. O veľkých obráteniach sa však také často číta v životopisoch svätých. Ale tam sa tie prípady predstavuje ako veľký zázrak Božej milosti, ako je niečo výnimočného, čo sa nedeje denne. Ak ide o to, či má byť niekto prijatý do semináre alebo do rehoľnej spoločnosti, ako normálna podmienka sa kladie mravná zachovalosť a rasť v katolíckej viere. Ak sa objaví tzv. konvertita, to je niekto, kto sa obrátil, radí sa s prijatím počkať. Po roku 1989, ako vieme, boli plné semináre a bolo dosť rehoľných povolaní. Hlásili sa aj konvertiti. Mnohí však odišli.
V tom čase do spoločenstva, ktoré som viedol, chodil jeden mladík, ktorý každý týždeň chcel vstúpiť do inej rehole. A zápalisto o tom hovoril. Po čase sa vytratil.
Ako sledujeme, aj z príležitosti návštevy pápeža, Francúzsko má veľa konvertitov. Potešujúce je, že mnohí ostávajú.
V evanjeliu sa však hovorí o nutnosti obrátenia pre všetkých bez výnimky. Tým začína svoje kázanie sv. Ján Krstiteľ (Mt 3,3) i sám Ježíš (Mk 1,15). To, že sa dávali od Jana krstiť, bolo viditeľným znamením toho obrátenia. Pohoršilo to však farizejov, že Predchodca Pána krstil všetkých. Ukazoval tým, že sa potrebujeme obrátiť všetci. Je z toho vidieť, že je potreba rozumieť slovu „obrátenie“ v hlbšom zmysle. Nie je to len nejaká nápadná zmena vonkajšieho chovania. Ako to teda vysvetlíme?
Začneme príkladom, ktorý na prvý pohľad s tým nesúvisí, ale poslúži nám ako základ úvahy. Podívajme sa, ako rastie strom, napr. dub. Na počiatku je žaluď, potom malý výhonok zo zeme. Ten potom zosilnie, rozpínajú sa vetve, každý rok opadávajú a znovu narastajú listy. Je navonok veľký rozdiel vo forme, ale dub ostáva stále dubom. Ak prestane byť tá sila živou, strom odumrie a uschne. Kde sa ta životná sila vzala? Mechanické vysvetľovanie sveta neodpovie na základnú otázku. Biblické zjavenie je naopak prosté: na počiatku vyriekol Boh slovo (dal život), všetko, čo existuje, má pôvod v tomto stvoriteľskom Božom slove. Rastliny rastú a zvieratá sa množia, píše sv. Bazil, pretože je Božie slovo v nich. Nemôžu mu vzdorovať, sú jeho konkretizáciou.
Božím slovom vznikol tiež človek. Ale jeho je stvorenie odlišné od ostatných tvorov. Príroda uskutočňuje Božie slovo slepo. Stalo sa pre ňu hybnou silou, ktorá nemôže vzdorovať. Človek naopak dostal od Boha rozum a slobodnú vôľu. Má teda slovo, ktorým sa k nemu Boh obrátil, pochopiť a slobodne na ne odpovedať. Slovom sa Boh obrátil k človeku, aby sa človek slovom, to je súhlasom obrátil k Bohu, aby riekol svoje „áno“, aby dal súhlas k Božej vôli, ktorá je hybnou silou jeho života, podobne ako je hybná sila v stromoch a v živočíchoch. Človek, ktorý sa neobrátil k Bohu, stráca svoju vlastnú identitu, svoju pravú ľudskosť. Stráca energiu, preto sa hovorí o potrebe modlitby, sv. omší, sviatosti.
Kedy sa však má sa svojou odpoveďou k Bohu obrátiť? Nevieme si predstaviť, žeby sa to mohlo uskutočniť už pri narodení. Je logické, že sa to stalo v okamžiku, kedy sa prebudí svetlo rozumu a poznanie dobra a zla.
Autori hovoria o tom, že v tej dobe začína akási základná voľba dobra a zla. Ale i to je ťažké umiestniť do jedného jediného okamžiku. Všetky naše rozhodnutia zapadajú do dlhého životného vývoja. Dalo by sa to povedať asi takto: Slovo, ktorým nás Boh stvoril v nás pomaly rastie, dáva vývoj telu i duševným vlastnostiam. Pomaly však taktiež rastie naše odpoveď Bohu. Tento vývoj je veľmi rôzny u rôznych osôb.
Keď sv. Alojz Gonzága sľúbil v siedmych rokoch Bohu čistotu, vidíme, že bol schopný dát plnú odpoveď Bohu už pri prvom prebudení poznania dobra a zla. Podobne to bolo u sv. Brigity Švédskej, Dominika Sávia, sv. Terezky, svätého Carla Acutisa.
Odpoveď sv. Augustína prišla omnoho neskôr. Niektorí sa možno k Bohu obracajú až na smrteľnej posteli. Stredoveké životopisy svätých sa písavali obyčajne podľa tejto schémy. Svätec prejavoval znaky svätosti od samého útleho detstva. Odpovedal Božej milosti od počiatku. Aby to bolo zrejmé, zašli niektoré legendy až do smiešnosti, napr. keď píšu, že sv. Mikuláš už ako nemluvňa nepil materské mlieko v pôstne dní.
Druhá schéma je iná. Vylíči sa život svätca pred obrátením čo najčernejšími farbami, aby bolo vidieť jasne, akú silu má Božia milosť a ako môže každého radikálne zmeniť. V každom prípade ide o schému, ktoré sa zriedka tak názorne uskutočňuje v živote.
Životný dynamizmus je postupný a je v ňom často i mnoho kolísania. Človek sa skutočne obracia k Bohu po dlhé roky, niekedy viac, niekedy menej. Isté je, že Boh má s nami nevysvetliteľné mnoho trpezlivosti. Tá sa nikdy nezastaví, preto sa tiež nikdy nemôže zastaviť naše hľadanie Boha.
Keď dal Kristus prednosť neviestkam a colníkom pred tzv. spravodlivými, mal na mysli práve tých, ktorí si o sebe mysleli, že už odpovedali Božiemu volaniu raz navždy a dostatočne a preto už mohli odsudzovať iných.
Kresťanský postoj je preto iný. Zásadne odsudzujeme hriech, každé zlo. Ale čo sa týka hriešnika ako človeka, musíme si byť vedomí, že tu stojíme pred veľkým tajomstvom, ktoré je známe iba Bohu samému. A to tajomstvo zahrnuje i nás samých. Nie sme si isti samy sebou, ale iba Božou milosťou, ktorá nás nikdy neopustí.
Máme teda nádej, že naša posledná a definitívna odpoveď Bohu bude „áno“, ktoré nás privedie ku spáse.
Turzovka, Turkov, 27.9.2026
Pozrite tiež:
Deti: