Kaz 1,2;2,21-23, Kol 3,1-5.9-11, Lk 12,13-21
Poznáte rodiny ktoré žili v harmónii.
Akonáhle začalo dedičské konanie, naraz sa rozvadili. Hovorí sa: Rodina je rodinou po dedičské konanie.
Nič nové pod slnkom. Takýto problém mal už patriarcha Izák. Je známa roztržka jeho synov Jakuba a Ezaua. Problém to bol aj za čias Pána Ježiša.
O tom je dnešný príbeh: Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“
Žiadateľ sa dopustil štyroch omylov. Pristavme sa pri nich, aby sme sa im vyvarovali vo vzťahu k súrodencom i Bohu.
- omyl:
„Učiteľ, povedz môjmu bratovi...“
Je veľkým omylom chcieť, aby Učiteľ poučoval tých druhých, a nie mňa. Tohto omylu sa dopúšťam vždy, keď si myslím, že Božie Slovo je pre tých druhých, ktorí... „nežijú tak statočne ako ja“. Správna alternatíva je: „Učiteľ, povedz mne...“ Však sa vám vynorili v mysli príbehy iných rodín. Ale čo tá moja?
- omyl:
„...aby sa so mnou podelil o dedičstvo“.
Dedičstvo je to, čo spája synov s otcom a matkou i medzi sebou navzájom, a nie to, čo ich rozdeľuje. To platí pre všetky dobrá (hmotné i duchovné), lebo vlastne všetko sme dostali od Boha – Otca cez rodičov. Žiadateľ mal povedať: Nauč ma byť vďačný rodičom za všetko čo mi dali... Nepozerať na súrodencov!
Ak ma to, čo vlastním, a to, čo dokážem, od druhých vzďaľuje, už to nie je „dedičstvo“, ale neprávom uchvátená korisť, „lup“. Máme byť vďační za to, čo sme dostali a nezávidieť, že ten druhí má viac.
Tí, ktorí sú nespokojní, že oni viac opatrovali rodičov a súrodenci dostali tiež toľko (hoc aj viac), by mali byť vďační za to čo dostali a nepozerať na iných.
- omyl:
Ježiš mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“
Človek zamieňa Boha s diablom a z diabla si urobil svojho boha. Slovo „diabol“ totiž pochádza z gréckeho „diaballos“, čo znamená, „ten, ktorý rozbíja, triešti, rozdeľuje“ – je teda rozdeľovač. Boh, ktorý rozdeľuje, nie je pravým bohom. Pravý Boh spája.
Ježiš mu naznačil z pohľadu iných poučení z evanjelia, že by mal byť spokojný a dokonca niečoho sa zrieknuť v prospech brata.
Vyplýva to aj z nasledujúceho: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“
- omyl:
„Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky.“
Toto štvrté „ktosi zo zástupu“ síce nevyslovil, ale Ježiš ho „prekukol“. Preto aj pre neho platilo:
„Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“
– Duša, ktorá je nehmotná a nesmrteľná, si nemôže zhromaždiť zásoby hmotných a pominuteľných vecí. Môže sa „zásobiť“ len tým, čo človek rozdá.
Aby sme sa vyhli týmto omylom, mali by sme si položiť otázku, ktorá zaznela od boháča, ktorému prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť?
„Čo budem robiť?“
– Správna otázka. Tu totiž človek rozhoduje o svojej večnosti. O večnej radosti sa nerozhoduje niekde v duchovnej alebo filozofickej sfére, ale na veľmi konkrétnej úrovni: „Čo budem robiť s tým, čo mám a s tým čo dokážem?“ (Žiaľ, boháč z podobenstva na správnu otázku nenašiel správnu odpoveď.) Zo svojich plánov, akokoľvek múdrych, vylúčil Boha.
Ktosi povedal, že človek sa rodí so zatvorenými päsťami, akoby mu patril svet. Zomiera však s otvorenými prázdnymi dlaňami, lebo už mu nepatrí nič. Nezabúdajme, že posledný odev, ktorý si oblečieme, už nebude potrebovať vrecká.
Jedna múdrosť hovorí, že aj keď všetky hriechy zostarnú, lakomstvo bude vždy mladé. Starobou totiž utíchnu vášne. Lakomstvo akoby rástlo – je stále mladé, aktívne. Starý človek sa domnieva, že mu to pomôže zvládnuť starobu, chorobu, že keď si nezrobí, musí sa toho držať nahonobeného. Dokážme, že sa to nás netýka.
Turzovka, 3.8.2025
Pozrite tiež: