Neh 8,2-4a. 5-6.8-10, l Kor 12,12-30, Lk 1,1-4;4,14-21
V prvých storočiach mnohí kresťanstva odišli do púšte.
Hlavným dôvodom nebolo skrývanie sa pred prenasledovaním, ale túžba hlbšie nasledovať Krista modlitbou, meditáciou a pôstom. V ťažkých podmienkach samoty a púšte, objavili zásadu, ktorú odporúčajú všetkým: „Ži tu a teraz.“
Mohli by sme namietať, že inak žiť sa ani nedá. Nemôžeme byť predsa naraz na dvoch miestach a nemôžeme byť v inom čase. Ale aj povrchné premýšľanie stačí na to, aby sme zistili, že takáto rada má hlboké posolstvo. Napríklad, sme tu a mysľou môžeme byť inde. Toto posolstvo je snáď ešte dôležitejšie pre dnešných ľudí, ako pre tých z čias dávnych mníchov.
Vieme totiž, že náš stres je z veľkej časti vytvorený práve premýšľaním nad tým, čo bude, čo nás čaká… Včera som sa o tom rozprával so sestrami z Domu sv. Jozefa. Povedal som im, že keď tu prišli pred tridsiatimi rokmi a vedeli, čo ich čaká, hneď by ošediveli. V týždni sme sa lúčili s 98 ročnou sestrou Ildefonzou. Čo všetko musela prežiť?! Tak je to s každým z nás! Čo všetko ste prežili! Ak máme svoju myseľ upretú zväčša do budúcnosti a neprežívame prítomnosť a uvedomujeme si čo nás čaká, môže nás to deprimovať. Preto je aj pre nás dobré si občas pripomínať: „Ži tu a teraz.“
Netrápme sa ani minulosťou! Môže byť pre nás bremenom! „Ži tu a teraz.“
Trochu nám toto lámanie času môže objasniť prvé čítanie:
Počuli sme v ňom ako sa Izraeliti vrátili po desiatkach rokov z babylonského zajatia. Vlastne sa vrátili vnuci a pravnuci tých, ktorí boli kedysi do zajatia odvlečení. Vrátili sa do rozvrátenej krajiny, zničeného mesta Jeruzalem, našli zničený chrám.
V tejto neutešenej situácii im kňaz Ezdráš čítal niekoľko dní Bibliu. A ľudia plakali. Plakali pravdepodobne preto, že si uvedomovali, ako sa od slov tejto Zmluvy odvrátili, ale možno i od dojatia, že si znovu pripomínajú to, čo vytváralo ich identitu, čo malo formovať a udržiavať ich spoločnosť.
Chcem však upozorniť práve na to, že sa Božie slovo dotklo ich srdca. Izraeliti v tú chvíľu zažili sprítomnenie, aktualizáciu dávneho posolstva. A to je pri čítaní Biblie podstatné. Ona nie je len súborom historických literárnych textov. Zmysel má vtedy, ak sa dotýka nášho srdca. Ak to nie sú len informácie, ale to, čo nás formuje.
K čomu podstatnému došli? K tomuto záveru: A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila!“
Radosť z Pána máme vtedy, keď sa snažíme žiť podľa neho, keď máme čisté svedomie (podľa možnosti), keď sa tešíme, že je! Je to radosť zo života a zároveň je to našou silou.
Preto nás neprekvapuje, čo spievali. Viď medzispev:
Tvoje slová, Pane, sú Duch a život.
Zákon Pánov je dokonalý, * osviežuje dušu.
Svedectvo Pánovo je hodnoverné, * dáva múdrosť maličkým.
V celom žalme je radosť z toho, že poznajú prikázania, zákon Boží. Majú z neho radosť. Neberú ho ako bremeno!
Ako žiť tu a teraz nám môže pomôcť práve dnešné evanjelium. Niečo veľmi podobné ako v prvom čítaní počujeme v evanjeliu (Lk 1, 1-4; 4, 14-21). Išlo o prvú Ježišovu kázeň v rodnom meste. Lukáš túto kázeň prepísal len jednou vetou: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
To „dnes“ tam bolo dôležité. Ježiš tam nebol ako bežný rabín, ktorý len rozoberá biblické slová. Hovoril o realizácii slov „tu“ a „teraz“. Neznamená to, že od toho dňa už nie sú chudobní, nie sú slepí, nie sú väznení… Ježiš dáva vnútornú slobodu!
Minulosť nechajme Božiemu milosrdenstvu. A čo budúcnosť? Bude všelijaká. Nedajme sa však zotročiť strachu, ktorý máme v hlave. Nedajme sa zotročiť aj vonkajšími atakmi! Diktátori hovoria o atómovej bombe, o clách, že dopadneme ako na majdane...
Samozrejme, mládež, ktorá sa nenaučila nejakému odriekaniu a ovládaniu berie do ruky nôž a rôzne zbrane, stávajú sa agresívni.
Máme byť aj my kresťania takí? Žime si tu a teraz v dôvere vo Všemohúceho!
Turzovka, 26.1.2025
Pozrite tiež: