2. nedeľa po Narodení Pána

Uverejnené: sobota, 04. január 2025, 17:04 | Napísal: Jozef Hrtús, kňaz | Vytlačiť | E-mail | Návštevy: 212

Sir 24,1-4.12-16, Ef 1, 3-6. 15-18, Jn 1,1-18

UNITED NATIONS MISSION IN ETHIOPIA AND ERITREA

Možno je to rokmi, ale už som sa niekoľko krát prichytil, že si neviem rýchlo spomenúť na meno niektorého zo svojich kolegov, s ktorým som sa len pred polrokom denne vídaval, či už na obede, na porade, alebo v telocvični. Na druhej strane, nemám problém spomenúť si na mená svojich učiteľov, trebárs, na súdružku učiteľku Zmrzlákovú, aj spred tridsiatich piatich rokov, ktorú som si zvlášť obľúbil, ktorá ma očarila a získala svojím prístupom, silou svojej osobnosti, láskou. Pamätám si, že som jej po ukončení tretieho ročníka ZŠ napísal list, v ktorom som sa jej pýtal: Čo teraz budem robiť, keď ona ide učiť iné deti? Odpísala mi, aby som sa nebál, že príde nová súdružka a že aj ona nás bude mať rovnako rada. Prišla nová – ale to už nebolo ono.

Na CMBF (Cyrilo - Metodskej bohosloveckej fakulte) v Bratislave obľúbenou osobnosťou medzi študentmi bol pán profesor Jozef Vrablec. Okrem iných odborných predmetov, prednášal aj homiletiku. A ako jeden z mála profesorov, nečítal svoje skriptá. Zaujal svoj typický postoj pred mikrofónom kvôli ozvučeniu, ale aj preto, lebo jeho prednášky sme nahrávali. Prehodil si pelerínu na reverende a začal: „Bratia, dobrý kazateľ sa má celý týždeň pripravovať nato, čo povie veriacim v nedeľu na svätej omši. Mal by veľa čítať, chodiť s otvorenými očami, nosiť to v sebe. Keď sa takto budete pripravovať, vždy budete mať čo nové povedať ľuďom. Ľudia vás budú radi počúvať, budú chodiť na vaše sväté omše. Nezabudnite však aj nato, že najlepšia kázeň je svedectvo vášho života. Lebo ináč si ľudia povedia: Vodu káže, a víno pije.“ Pán profesor si vedel získať poslucháčov, hovoriac o čomkoľvek. O joge hovoril tak nadšene, že niektorých to drží dodnes. Keď hovoril o vegetariánskej strave a polievku hovädzieho vývaru prirovnal močovine, chlapci odmietli jesť varenú stravu. Jedli surovú zeleninu a všetky seminárske chodby smrdeli cesnakom. Dnes už viem, prečo neprednášal spôsobom čítania svojich skrípt, ale „face to face“ (tvárou v tvár). Ako budúcim kazateľom chcel odovzdať to najdôležitejšie. A to, že kresťanské náboženstvo nie je mŕtva litera zákona, abstraktná teória, inštitúcia s úradníkmi, alebo, nebodaj nejaký mýtus ako tvrdila komunistická propaganda: „To snáď, možno, kedysi, kdesi...“ Ale keby len spochybňovala. Ale pre istotu po nociach začalo zatýkanie kňazov, ktorých odvážali do koncentrákov; takisto veriacich, ktorí kňazov bránili, odvážali na súdy, do žalárov a odsudzovali na desiatky rokov.“ (Mons. Viktor Trstenský: Sila viery, sila pravdy, vydal Senefeld-R, 1990, str.263-264.)

Prípad Ježiša Krista a jeho Cirkvi na Slovensku mal byť násilne a definitívne uzavretý. Ale už po toľký krát a to nielen v našich národných, ale aj svetových dejinách, nestalo sa tak. Po desaťročiach diktatúry, ktorá vytvorila kultúru podozrievania a strachu, ktorá zničila zodpovednosť a osobnú slobodu v mene autority, ktorá bola výsledkom domýšľavosti a zneužitia moci Cirkev žije a podľa posledného sčítania ľudu sa 84% občanov Slovenskej republiky prihlásilo ku kresťanstvu.

Kto by si však myslel, že so smrťou marxizmu zanikla každá forma ateizmu, bola by to ilúzia, a mohlo by to mať pre budúcnosť ničivé následky. Totiž do kultúr a životných postojov sa vlúdili iné a rafinovanejšie formy ateizmu ako sú: nesmierny tlak po úspechu, konzumizmus, sekularizmus a rozšírený nezáujem, ktorý sa týka základných otázok existencie. Ako ďaleko je dnešný človek od toho, aby sa pýtal: „V čom vlastne spočíva tvoja spása, Pane, ty naša spása a požehnanie pre svoj ľud, ak nie v tom, že nám dávaš milosť milovať ťa a že nás aj ty miluješ?“ (Z traktátu Viliama, opáta kláštora svätého Teodorika: Ako rozjímať o Bohu.)

Áno. Kresťanská viera je o vzťahu Boha k svojmu ľudu zavŕšený jeho príchodom medzi nás v tajomnej udalosti vtelenia. Stalo sa to tak, že Druhá Božská Osoba, Boží Syn „v plnosti času“, zostúpil z neba, („Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. (Jn 3,13).) mocou Ducha Svätého vzal si telo z Panny Márie a stal sa človekom. A práve dnešná oslava jeho narodenia je najpresvedčivejším zjavením pravdy, že Božím vzťahom voči človeku je Láska, ktorá dejinám ľudstva dáva nový smer a z toho dôvodu je najšťastnejšou udalosťou a najšťastnejším príchodom v dejinách tohto sveta.

Narodil sa, aby premohol smrť a dal život svetu a ktorý naďalej prebýva medzi nami a žije s nami. Máme bezpečné správy o tom, že Ježiš žil, i keď presný dátum jeho narodenia nevieme zatiaľ zistiť. Vieme, že jeho príchod na svet sa začal sláviť pomerne skoro, a to už v prvej štvrtine 4. storočia. Na kresťanskom východe sa začalo s oslavou Ježišovho narodenia 6. januára. Bol to dátum jedného pohanského sviatku v Alexandrii: Narodenie božského eonu. Na kresťanskom západe – v Ríme kresťania slávili Narodenie Pána 25. decembra a to bol zasa dátum starého pohanského sviatku Narodenia večného slnka. Keď to zhrnieme, prídeme k záveru, že Vianoce sú kresťanským sviatkom s dátumom zámerne zvoleným ako prekrytie pohanských sviatkov. Ide o dejinnú udalosť. Bolo to teda v roku 747- 748 od založenia Ríma. Ide o dejinnú udalosť, ale nie obyčajnú, ale mimoriadnu, lebo táto je začiatkom spásy.

Ale čo znamená, že táto dejinná udalosť je začiatkom spásy? Zmysel Vianoc je vyjadrený v evanjeliách a v liturgii. U sv. Matúša a Lukáša hrá dôležitú úlohu pôrod panny. Ten dosvedčuje, že tak sa vyplnilo starozákonné proroctvo. „To všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo povedal Pán ústami proroka: Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo znamená, „Boh s nami“. Teda, v Kristovi začala spása. Sv. Lukáš opisuje Ježišovo narodenie v chudobe a zvestovanie pastierom, ktorí boli považovaní za spodinu vtedajšej spoločnosti. Ježišovým narodením sa otvára nebo zavreté hriechom prvých rodičov, Boh zostupuje medzi svoj ľud (Iz 63,19!) a ľuďom prináša pokoj, ktorý je súhrnom mesiášskych darov a naplnením starozákonných prísľubov. Z toho je jasné, že prvým, kto ponúka a spôsobuje úkon spásy, je Boh. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“(1 Jn 4,10) Boh, ktorý sa rodí, je Bohom, ktorý sa zrieka slávy, čo mu patrí. Je to práve sv. Pavol, ktorý poukazuje na tajomstvo Vtelenia Božieho Syna v tejto perspektíve, keď v Liste Filipanom vysvetľuje spôsob jeho realizácie: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol považovaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným Otcovi až na smrť, až na smrť na kríži.“ ( Flp 2, 7 – 8). Boh sa priblížil k ľuďom podľa zákona ich psychológie v oblasti srdca a konkrétnej ľudskej prirodzenosti stal sa nám blízkym, srdečným a milým, “ (Franjo Kuharič: Kráčajme v pravde, Dobrá kniha Trnava, 1996) „Boh na mieru človeka“, dosiahnuteľný každému bez rozdielu.

Niekto z vás si možno povie: Je krásne, že sa niekde kdesi v Betleheme narodilo dieťatko v chudobne. K slzám to dojíma a ľudia sa aspoň vtedy snažia ukázať, že vedia byť dobrí. Ale skončia sviatky, ošklbané stromčeky vyhodíme do kontejnerov n a odpadky a opäť žijeme po starom. Všetkým je nám jasné, že takéto Vianoce nás nemôžu zachrániť. Môže nás však zachrániť veľká oslobodzujúca pravda, keď namiesto oslavy historických Vianoc, budeme sa usilovať Vianoce skôr žiť. Čo to znamená: Žiť Vianoce? V prvom rade to znamená pochopiť, že na Vianociach nie je podstatné to, čo sa historicky stalo, ale to, čo nás čaká. Zamyslieť sa nad svojím vzťahom ku Kristovi, ktorý sa aj pre mňa narodil, aby ma spasil a ktorý aj dnes žije a hovorí hlasom Cirkvi.

Možno že ste počuli, že po Slovensku je vystavovaná kópia turínskeho plátna. Zástupy ľudí sa tlačia okolo neho, lebo je na ňom zobrazená postava muža po bičovaní a tŕním korunovaní a po ranách, ktoré spôsobilo nesenia kríža a po klincoch a po rane v boku, čo všetko naznačuje, že do tohto plátna mohlo byť zavinuté mŕtve telo Ježiša sňatého z kríža na Veľký Piatok. Pre mnohých je to senzácia. Čo myslíte? Pohne ľudí k lepšiemu to, keď uvidia tvár svojho Spasiteľa a či nie skôr to, keď budú hovoriť a robiť tak, ako učil a čo robil On? Keby výzor Ježišovej tváre a jeho fyzické kvality bolo pre našu spásu dôležitejšie, tak určite by ich boli evanjelisti a iní svätopisci pre nás opísali. Ale nestalo sa tak. Oni mali skôr záujem nám odovzdať to, čo bolo vybraté spomedzi jeho najvýznamnejších slov a najvýznamnejších gest. Toto umožňuje vidieť a zdôvodniť dejinnosť jeho osoby. Nezaujíma nás teda v prvom rade Ježišova tvár ani jeho fyzické kvality, ale to, čo tvorí v hĺbke podstatu osoby – jeho hovorenie a konanie ako viditeľné vyjadrenie jeho „bytia“

Čo sa týka jeho hovorenia, Ježišova reč je podivuhodná, to znamená, hodná obdivu. Pán Ježiš hovorí k veci. Oznamuje to, čo je v živote najdôležitejšie. Pravdu o Bohu, pravdu o človeku, pravdu o nebezpečiach na ceste života a pravdu o prostriedkoch, liekoch, sile, ktorú na tejto ceste človek potrebuje. Hovorí tak, že chce veľmi presne oznámil radostnú správu a varuje pred úplným fiaskom života. Veci a udalosti označuje pravými menami, lebo chce, aby mu ľudia rozumeli. Čo nevládzu pochopiť, to pripodobní tými najobyčajnejšími obrazmi zo života: chlebom, vodou, záplatou na šatách. Hovorí o nádobách na víno, o ovciach, o pastieroch, o dverách do ovčinca, o semene, ktoré roľník hodí do zeme, o ťažkej hodine rodičky, o deťoch, o svadbe, o žatve, o družičkách na svadbe.

Pán Ježiš nielen svojim slovom, ale celou svojou bytosťou vyjadruje: Kto je Boh. Kto je človek. A preto jeho reč povznáša. Neidealizuje, neuvádza do snenia, ale burcuje k bdelosti. Čo povie, to trvá. Jeho slovo je plné života a sily. Viera prvých učeníkov v Ježiša Nazaretského a v jeho slovo prijaté ako konečné Božie zjavenie vtláča životu svoj smer a zmysel. Boh Ježiša Krista je Bohom, ktorý dáva život a ponúka ho v „hojnosti“ (Jn 10,10), pretože je jeho pôvodným prameňom a vyjadruje aj jeho definitívny zmysel. Dáva život podľa svojej vôle a vnáša ho do toho plánu spásy, ktorý dáva istotu pre zajtrajšok. (Rino Fisichella: Keď viera myslí, Vydavateľstvo Dobrá kniha Trnava, 1999)

Chápať život ako dar, ktorý sa počnúc Kristom zakladá aj na vykupiteľskej udalosti jeho smrti a zmŕtvychvstania pre spásu všetkých, čo so sebou prináša skutočnú zodpovednosť voči faktu, že niekto dal svoj život za mňa. Starý príkaz: „nezabiješ“, treba prehodnotiť vo svetle lásky, tzn. milovať. Keď prichádza v ústrety láska plná, totálna a taká nezištná, ako tá, ktorú Kristus v tajomstve svojej existencie a zvlášť smrťou na kríži zjavuje, potom aj tá najindividualistickejšia existencia, ktorá je uzavretá sama v sebe, sa nemôže neotvoriť prijatiu tejto jednoduchej lásky, ktorá dokáže milovať každého už len preto, že je, a dokáže to až po darovanie seba samého. V tomto horizonte milovať, znamená prijať druhého, pochopiť, že láska začína tam, kde končí – realizujúc sa v úplnom darovaní seba samého. Logika ľudských dejín počnúc Kristovou smrťou nastupuje na inú cestu: už nielen „nezabiješ“, ale aj „dáš život.“ Milovať vyžaduje zbaviť sa pocitu odstupu od druhého, ako by bol cudzí; skôr ho treba považovať za brata, za ktorého Kristus zomrel a teda brata, za ktorého som aj ja povolaný dávať život. Takémuto ideálu poslúži jedine sila viery, ktorá ale potrebuje v nás rásť počúvaním Božieho slova, slávením svätých tajomstiev a žiť v nasledovaní Pána. Viera v procese rastu uschopňuje človeka, aby vykonal viac než je dané ako príkaz, a tak pochopil, čo je v ňom vyjadrené a životom to dosvedčil. Viera, ktorá nám bola daná ako dar pri krste a ktorú sme prijali slobodne, zväzuje každého k ohlasovaniu, pretože všetci musíme ponúkať obsah svojej viery. Svedectvo je tou aktívnou silou, ktorá jediná má presvedčovaciu schopnosť tým, že dosahuje to, čo je podstatné, či si zaslúži byť uskutočňované a motivovaným a zodpovedným rozhodnutím každého uschopňuje vziať do úvahy zmysel existencie.

Pozrite, Georg Ritchie napísal knihu „Návrat zo zajtrajška". Autor v nej píše o tom, že keď ako dvadsaťročný počas vojenskej služby ťažko ochorel a to až na smrť a vo chvíli klinickej smrti sa stretáva s mužom, ktorého popisuje ako „muža utvoreného zo svetla s neuveriteľnou intenzitou jasnosti, ktorá tvorila jeho postavu. Táto osobnosť bola moc sama, staršia ako čas, a predsa modernejšia ako ktokoľvek. Ale viac ako sila z jeho prítomnosti vyžarovala láska. Bezpodmienečná a udivujúca láska. Láska nad všetky najodvážnejšie predstavy." Tento muž predstavil Georgovi celý jeho doterajší život a nad všetkým, čo mu ukázal vystúpila otázka: „Čo si urobil zo svojho života?" Otázka, tak ako všetko ostatné, čo z neho vychádzalo, bola plná lásky. Potom vystúpila druhá otázka, ktorá upresňovala tú prvú: „Koľko si miloval vo svojom živote? Miloval si druhých úplne a bezpodmienečne, nezištne?" George hľadal vo svojom živote niečo, čo by bolo hodné odpovede na tieto otázky, ale nenašiel. Zistil, že všetko, čo v živote urobil, oslavovalo iba jeho samého. Od Muža svetla, ale necítil žiadne odsúdenie. Nekarhal ho, nič mu nevyčítal, iba ho miloval. Keď sa George prebral z klinickej smrti, uvedomil si, že jedinou skutočnou hodnotou v živote je láska a že vo svojom živote nechce nič iné, iba milovať. V knihe je opísaná aj postava divokého Billa, ktorý rozpráva svoje svedectvo zo začiatku vojny: „Žili sme v židovskom gete vo Varšave. Moja žena, dve dcéry a traja malí chlapci. Keď Nemci prišli do našej ulice, postavili všetkých ku stene a zastrelili ich. Prosil som, aby mi bolo dovolené zomrieť so svojou rodinou, ale pretože som hovoril po nemecky, dali ma do pracovného tábora ako tlmočníka. Musel som sa rozhodnúť hneď vtedy, či mám odpustiť alebo nenávidieť vojakov, ktorí to urobili. Nenávisť práve zabila šesť ľudí, na ktorých mi v živote najviac záležalo. Vtedy som sa rozhodol, že prežijem zvyšok svojho života tak, že budem milovať každú osobu, s ktorou prídem do styku."

Možno aj my, drahí bratia, vy manželia a otcovia, dali ste si už v živote viac predsavzatí o tom, že budeme lepší aspoň k tým najbližším: k svojej manželke, svojim deťom a tak som sa snažil a napriek tomu bezvýsledne, alebo ako sa hovorí: „Skutek – utek“. Premietnime si len v mysli koľkokrát zvíťazila moja prísnosť a autorita nad láskou. Aký prísny som bol na svojho sedemročného syna na plavárni, keď mal strach skočiť do vody alebo na svoju malú dcérku, keď mala strach vojsť do výťahu. Spomínam som si na fyzické tresty uplatňované s hnevom, veľakrát neprimerané veľkosti priestupku a na nechápavé detské oči dívajúce sa na moju hnevom rozpálenú tvár. Na nervozitu a nelásku pri uspávaní mojich detí, keď nechceli rýchlo zaspať, aby som ja nezmeškal začiatok filmu. Ako som sa pohádal s manželkou, lebo minula priveľa peňazí alebo riešila nejaký problém inak ako by som si predstavoval ja. A množstvo iných prípadov z mojej vlastnej rodiny, nehovoriac už o neláskavých slovách a skutkoch voči svojim rodičom, príbuzným, známym a spolupracovníkom. Čo bude s tým všetkým, keď sa raz aj ja postavím pred Kristovu tvár? Ako profesionálny vojak sa môžem domnievať, že obstojím, keď budem musieť vyúčtovať z toho „akú disciplínu a poriadok som mal vo svojej rodine alebo ako som ju hmotne zabezpečil?“ Zato by sme sa nemuseli hanbiť, ale nemýľme sa. My nebudeme výnimkou. Dostaneme presne tú istú otázku ako George Ritchie v horeuvedenej knihe: „Miloval si druhých úplne a bezpodmienečne, nezištne?

Milí bratia, niektorí ľudia hovoria, že to nie je možné milovať takouto láskou a spochybňujú ju. Napriek tomu aspoň raz v roku túžia okúsiť ju. Aspoň na Vianoce pri štedrej večeri, pri vianočnom stromčeku, chcú byť s rodinou a ukázať, že vedia byť dobrí, a aby sa potom po Vianociach opäť vrátili do vyjazdených koľají svojich životných osudov. Možno aj nám sa to roky stávalo, a to napriek tomu, že sme sa zo všetkých síl snažili toho vyvarovať. Mohlo sa to stať tak preto, že sme uverili povrchnému tvrdeniu niektorých učiteľov, že aj bez Božej pomoci dokážeme byť dobrými ľuďmi. Opustili sme bohoslužby, aby zakrátko naša viera zlenivela, zaspala, alebo nebodaj zahynula. Veľa sme investovali do svojho výzoru a do svojich svalov a zabudli sme si dávať pozor na svoje slová a na svoje skutky.

Milí bratia, možno aj niekto z vás po pol roku si nebude vedieť spomenúť na meno niektorého z nás. Nikdy však nezabudne na slová, ktoré sme mu adresovali, aby sme ho nimi ponížili, urazili alebo zosmiešnili. A nikdy nezabudne tiež na to, keď sme mu úmyselne skutkom ublížili. Či by sme nemali krajší pocit, keby si na nás skôr v dobrom spomenul, ako sme ho svojím slovom povzbudili alebo skutkom poslúžili? Zaiste áno.

Nech nás k tomu motivuje nielen strach z trestu zo zanedbania, alebo porušenia nejakého príkazu, ale skôr odmena plynúca z útechy, keď druhý „zje všetko , čo som pre neho z lásky navaril“ (Výrok Janka Tornócziho, Adi Quala..) A namiesto nedôvery budujme dôveru, lebo ona dáva chuť misijnému životu a pobáda k dôslednej spoločnej práci.

Kiež to pochopíme a do svojho života prijmeme tak, že si dokorán otvoríme oči svojej viery, pretože, ako hovorí Saint-Exupéry: „Dobre sa dá vidieť iba srdcom, podstatné je očiam neviditeľné.“ Amen.

Vojenský duchovný ženijnej jednotky GŠ OS SR, U N M E E

pplk. ThLic. Michal ŠTANG