Ex 20,1-17., 1 Kor 1,22-25, Jn 2,13-25
Naša Veľká noc
Evanjeliá nie sú biografické diela, na aké sme zvyknutí, a ich pisatelia s údajmi, o ktoré sa v bežnom živote radi opierame ako o spoľahlivé, zachádzajú fakt „po svojom“. Akoby im na nich vôbec nezáležalo. Tak napríklad o čase a mieste dôležitých udalostí zvyknú informovať len veľmi skúpo a niekedy dokonca aj veľmi nespoľahlivo.
Keď však čítame evanjelium tretej pôstnej nedele, cítime, že časový údaj, ktorým evanjelista Ján uvádza dosť napätú udalosť v jeruzalemskom chráme, asi nebude náhodný či bezvýznamný: „Blízko bola židovská Veľká noc...“
V Starom zákone (presnejšie v Tóre) je Veľká noc (pascha) sviatkom Pánovým (viď Ex 12,21-28, Ex 12,40-50, Lv 23,5, Num 28,16 a Dt 16,1). Tu evanjelista hovorí o „židovskej Veľkej noci“ (v origináli doslovne pascha Židov). Nuž, najférovejšie by bolo, keby nám sám pisateľ textu vysvetlil, ako to vlastne myslel. Z jeho slov totiž cítiť akúsi skrytú iróniu... akoby výčitku, že Veľká noc už nie je Pánovou paschou, sviatkom, kedy Pán prechádza uprostred svojho ľudu (viď Ex 12,21-28), ale akýmsi dňom, kedy si ľud slávi čosi čo s Pánom už dávno nemá nič spoločné. Hm, ktovie... Je však jasné, že autor týchto slov by nebol prvý, kto by sa objavil s takouto výčitkou. Už dávno pred ním s tým omnoho hlasnejšie a drsnejšie vystúpil nejeden prorok (viď Iz 1,10-15, Jer 6,20)
Nuž, ľahko sa nám ukazuje prstom na tamtých spred dvoch tisícročí. Ako je to ale s tou našou Veľkou nocou, ktorá sa blíži? Bude Pánovou paschou? Bude to Pánov oslobodzujúci prechod temnotami našich otroctiev? Bude to Veľká noc, v ktorej Pánovo svetlo zvíťazí nad našou tmou? Alebo to bude nejaký deň voľna a folklóru, deň šibačky, maľovaných vajíčok a čokoládových zajačikov?
Ježiš do atmosféry blížiacej sa židovskej Veľkej noci vstupuje „po svojom“. Berie bič, rozhadzuje, prevracia a vyháňa. Tí plachejší sa v kostolnej lavici možno trochu prikrčia, tí razantnejší zovrú päste: „Áno, daj im!“ Dovolíme mu ale vyhnať, rozhádzať a poprevracať aj niečo v nás? Naozaj sa netreba báť. Nebude nás mlátiť hlava-nehlava.
Ježiš uskutočňuje obnovu úplne ináč. Vzal síce do ruky bič, ale ku skutočnej obnove kultu, ktorý je milý Bohu, nedošlo vtedy, keď ním práskal v Jeruzalemskom chráme. Ježiš síce v jeruzalemskom chráme vyháňal, rozhadzoval a prevracal, ale toto bolo iba znamením. Ustanovenie pravej bohoslužby, ktorá je Pánovi milá, uskutočnil tým, že on sám sa nechal zbičovať, vyhnať za mesto a ukrižovať. Jeho horlivosť za Pánov dom ho strávila tak, že na kríži odovzdal svoju dušu Otcovi, aby sme aj my mohli byť konečne doma v jeho dome.
A ako sa pozná, že aj v nás sa už niečo prevracia k lepšiemu? Najlepším znamením je to, že dokážeme trpezlivo uniesť údery biča bežných každodenných nepríjemností na svojom vlastnom chrbte, že vieme s láskou prijať, keď nám niekto rozhádže naše vlastné „úžasné“ plány a že sme ochotní prevracať svoje vlastné predstavy a nie tých druhých.
www.paulinky.cz
Pozri tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/210-3-postna-nedela
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1643-3-postna-nedela-2018
Pre detí: