Iz 40,1-5.9-11, 2 Pt 3,8-14, Mk 1,1-8
Každý človek má určité očakávania.
Bez nich človek duchovne nežije, podobá sa zlomenému človeku v doliečovaku, na miestach vojny, keď všetko stratil, alebo zdrogovanému, opitému chudákovi.
Adventná doba nás chce povzniesť a prináša dôležitú otázku: Čo čakáme od Boha a vlastne od života. Ešte nie tak dávno vládol pomerne veľký optimizmus; ľudstvo sa domnievalo, že je schopené neustáleho a netušeného rozvoje. Písalo sa o využití všetkého bohatstva sveta, o získavaní nerastov z iných planét. Nevideli nejaký problém s energiami, nad ekológiou sa nezamýšľali. Naopak, dymiace komíny boli symbolom pokroku a práce. Skrátka, čakal sa blízky príchod raja na tuto zem.
Z tej doby sú i predstavy niektorých teológov, že druhý príchod Krista bude akousi - skôr pomalou - premenou tohto sveta v nové nebo a novú zem, v akýsi raj s dovŕšeným, zdokonaleným človekom.
Dnešný pohľad je iný. Človek je v kurze strachu z katastrof, strachu z konca, z predpovedi katastrof ekologických, politických, genetických, vojenských... A už sa bojíme umelej inteligencie.
Pokúsme sa pridržať dnešných biblických textov, ktoré hovoria o očakávaní starozákonných ľudí i kresťanov.
Otázky, ktoré pre nás z týchto textov vyplývajú:
- čakáme vôbec na niečo viac, než na športové, ekonomické alebo politické udalosti?
- je pre nás zvesť o parúzii radostnou alebo desivou zvesťou?
- chceme viac druhý príchod Pána než zachovanie tohto sveta?
- tešíme sa na „nové nebo a novou zemi“, alebo na to, že Pán zničí všetko, čo vidíme ako zlé alebo nepríjemné?
Čo nám prednieslo božie slovo? Poďme chronologicky.
1. čítanie:
Starozákonný ľud má národné očakávania. Ľud čaká na oslobodenie z Babylonského zajatia. Zodvihni, neboj sa, povedz judejským mestám: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“
Očakávania zajatého ľudu sa splnili, ale...! Po 70 rokoch sa vrátili do vlasti. Čo ich tam čakalo?! Zrúcaniny chrámu, zdevastovaná pôda, žiadne obydlie. Vyprázdnený priestor obsadili nejaké zdivočelé kmene. Povzbudzovali ich Ezdráš (učený kňaz a náboženský reformátor) a Zorobábel, posledný známy potomok dávidovskej dynastie, ako aj Nehemiáš (vicekráľ, námestník perzského kráľa).
Napriek ťažkostiam si postavili chrám, ako tak ľudsky začali žiť. Toto „Perzské obdobie“ v Palestíne trvalo vyše 200 rokov (539-332 pr. Kr.), až do dobytia perzskej ríše Alexandrom Macedónskym. Jeho vojska si podmaňujú Izrael. Povstávajú Machabejci, viera je konfrontovaná s helenistickou kultúrou, ktorí sa nepridali, boli vražení...
Po podmanení Rímom, je v národe veľa kolaborantov s rímskou nadvládou, viera sa vytratila alebo skostnatela.
A tu vystupuje Ján Krstiteľ. Mnohí v ňom vidia Mesiáša. A to sme pri dnešnom evanjeliu.
Evanjelium
Ján ohlasuje krst na odpustenie hriechov. Ľudia vyznávali hriechy, čo bola dôležitá príprava na príchod Pána. Na rozdiel od dnešného človeka, ktorý považuje za nepotrebné čo len pomenovať hriechy! Preto tá kríza! Hovorí sa o potrebe morálky, nežiť na dlh, byť skromný – práve preto je potrebné uvedomiť si hriechy!
A štafetu viery v pravého Boha prevzali kresťania. A to sme pri druhom čítaní:
2. čítanie:
V čase vzniku listu sú kresťania prenasledovaní a už netrpezliví: Kedy príde ten Pánov deň?! Čo sa to stalo? Už je tretia generácia kresťanov a nič, stále sú prenasledovaní. Pre prenasledovaných kresťanov je príchod Pána veľká nádej. Autor listu vysvetľuje:
Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.
Apel k nám:
Advent je časom načúvania Bohu, smeruje do našich sŕdc naliehavú výzvu k viere a nádeji, chce nás oslobodiť od našej apatie a skľúčenosti, možno od nášho duchovného chladu a potešenia z hriechu, od falošného presvedčenia, že „nič nám nepomôže“. Toľko ľudí potrebuje tú iskru milosrdenstva a nádej, ktorá už vo svete zažiarila v Ježišovi Kristovi.
Boh vyzýva človeka ku zmene, ale je to on sám, kto v jeho srdci a v jeho živote túto zmenu uskutočňuje. Preto sa Božia útecha, ktorú ohlasovali proroci a doniesol Mesiáš, tak zásadne líši od všetkých možných ľudských útech...
Zdá sa, že očakávanie Mesiáša je vždy aktuálne.
Dlhá, 10.12.2023
Pozri tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/123-2-adventna-nedela
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1522-2-adventna-nedela-3