Uvedenie do bohoslužby:
Naša generácia mala to šťastie, že po 2. vatikánskom koncile generácia kresťanov opäť objavili svätú omšu, Eucharistiu.
Väčšine z nás cesta do kostola už nie je len zvykovou záležitosťou, účasť na svätom prijímaní je väčšine samozrejmá. Ale v tej samozrejmosti na nás číha nové nebezpečenstvo - zovšednenie: Kedykoľvek vykročíme k Pánovmu stolu, nech je to vždy nový úkon viery, vždy nové rozhodnutie pre Krista.
Ľutujme preto každú bezmyšlienkovitosť a roztržitosť pri svätom prijímaní.
Uvedenie do čítaní:
- Joz 24,1-2a.15-17,18b
V prvom čítaní je izraelský národ - a my dnes s ním - postavený pred voľbu: Chceme voliť pohodlnú cestu služby všelijakým modlám, alebo chcete slúžiť náročnému, ale živému a pravému Bohu?
- Ef 5,21-32
Druhé čítanie nám ukazuje vzor kresťanského života na konkrétnej situácii: na manželstve. Dáva nám návod na pekné súžitie.
- Jn 6,60-69
V evanjeliu teraz počujeme, ako Ježišovi poslucháči reagovali na jeho eucharistickú reč. Jedni ho odmietajú a odchádzajú. Druhí ho odmietajú, ale zostávajú - a tak sa začína rodiť Judáš. Tretí zápasia o pochopenie Eucharistie. V ktorej skupine sa my nájdeme?
Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Tvrdá reč?
Práve sme počuli: Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ako keby by to bolo písané o dnešnej dobe! Mnoho je ešte zapísaných v cirkevných matrikách, ale v skutočnosti už Ježiša opustili.
Na farské úrady občas prichádzajú listy so znením: „Žiadam, aby ste ma vyškrtli z vašej cirkvi.“ Všimnite si: „Z vašej“ - nie „z mojej cirkvi“. Pri krste sme sa stali Božím synom, či dcérou. Dá sa to „vypísať“. Dá sa tam dať poznámka o tejto žiadosti.
Viem, takí to berú, že si našli inú cirkev. Ale je to o tom čo hovorí prvé čítanie. Jozue zvolá No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi. Teda pravému a živému Bohu.
Aj keď sa niekto zriekne Boha, bez neho nemôže žiť. Aj k tomu aby to napísal, využíva Boží dar, že môže písať, ako i dar rozumu. Veril Boha ten kto sa zriekne viery? Hovorí sa, kto úprimne a ozajstne verí v Boha, neprestane veriť. Ozajstná viera sa nedá stratiť.
Nie je to podobné ako keby sa niekto chcel zrieknuť rodičov, najmä matky. Matka bude vždy matkou, nemôže odoprieť, že mu dala život!
Jedno je isté, Ježiš neprosí nikoho, aby zostal. Možno povedať – ponúka vieru, presnejšie ponúka život viery, seba, svoju pomoc, celého seba. I s telom a krvou.
Niektorí učeníci odišli, bola to pre nich tvrdá reč!
Ale medzi tými okolo Ježiša boli i takí, čo žít podľa Ježiša síce nechceli, ale v cirkvi (v spoločenstve s nim) zostávali: Tak začínajú rasť Judáši, ktorí kdekoho predajú, aby dosiahli svoje. Ježiš o nich sucho hovorí: Bolo by lepšie, keby sa nenarodili. Tretiu skupinu okolo Ježiša predstavuje Peter. Nie, že by odmietali Ježiša, ale nechápu ho. Do tej skupiny patrí nepochybne väčšina z nás.
Prvá skupina tu nie je – tí odišli, neprídu do kostola. Dúfajme, že ani druhá! Či áno? To sú tí čo ostávajú v Cirkvi, ale ju kritizujú ako keby nebola ich, neuvedomujú si, že aj oni sú tá Cirkev.
Každopádne aj nám dnes kladie Pán Ježiš otázku: Chcete i vy odo mňa mne odísť? A útechou dnešného evanjelia je nám Petrova odpoveď. Peter nehovorí: Pane, ako sa môžeš vôbec tak pýtať? To je predsa jasné, že my zostaneme. My predsa vieme, že máš pravdu, my žiadne pochybnosti nikdy nemáme!
- Keby bol tak Peter odpovedal, nebolo by to o nás. My vieme, čo sú nejasnosti, čo sú pochybnosti. My toľko vecí nechápeme. Je mnoho novôt i v dnešnej cirkvi, ktoré sú nám nezrozumiteľné.
Ale Peter odpovedá na otázku otázkou: Pane, ku komu by sme šli? My žiadnu lepšiu cestu nepoznáme.
A tak Peter zostáva s Kristom cez všetky neistoty. Počúvajú jeho hlas, stýkajú sa s ním a nakoniec sa dopracujú predsa len i k jasnosti a pevnosti.
Peter musí byť náš vzor. Peter - nie Judáš.
Musíme zvládať rôzne pochybnosti a nejasnosti. Uvedomujete si, že človek – najmä dnešný – je veľmi pochybovačný? Teda aj my. Naučili sme sa pochybovať či tá reklama má pravdu, či ten produkt je skutočné taký zdravý, či tie správy sú objektívne... Veľmi sa pochybuje o priateľstve, láske, vernosti...
V seminári sme mali jedného profesora, ktorý študoval v Olomouci. Spomínal pôvabný príbeh. Jeden bohoslovec mal veľké pochybnosti o povolaní, možno i vo viere. Radil sa so špirituálom (kňaz – vychovávateľ v seminári), hovoril o tom s priateľmi. Nič nepomáhalo. Rozhodol sa odísť. Po obede sa rozlúčil s kolegami, báli si kufre, jeho kamaráti išli na povinnú vychádzku. Keď sa vrátili, on bol ešte na izbe a na kufri kriedou napísane: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.
Ak si aj my toto vybojujeme (hoci nikdy to nie je navždy – to by sme už boli vo večnosti) potom budeme prežívať radosť z viery a nik a nič nám ju nevezme.
Ako ho môžeme my nasledovať? Tak, že sa naučíme vždy znovu sa pýtať: Ako by toto urobil Pán Ježiš? Čo by na to povedal? Čo zodpovedá jeho láske? Študovať Písmo sv., rozmýšľať nad udalosťami života... A potom budeme svojim životom kráčať za Pánom Ježišom.
Tak si to dnes zapamätajme: V každé životnej situácií chceme poctivo hľadať Ježišov hlas a nasledovať ho.
Turzovka, vigília 22.8.2015