1 Král 19,9a.11-13a, Rím 9,1-5, Mt 14,22-33
Pred rokmi bol u nás problém „čo do úst“, teraz máme iný.
Hovorí sa, že veľa chorôb si človek zapríčiní nesprávnym stravovaním. Možno aj vás upozornil lekár, snáď si dávate pozor na kalórie, racionálnu výživu... Viete, že po ťažkom obede sa nedá dobre pracovať, podať výkon.
Chlieb, ktorým Ježiš nasýtil zástupy (viď Mt 14,13-21, nebol ťažkým jedlom, po ktorom sa môžeme ospalo uložiť na odpočinok, ale pokrmom na cestu.
Počuli sme:
Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy.
Kto teda prijal tento pokrm, nutne cíti to isté, čo apoštol Pavol. Má v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť kvôli svojim bratom, ktorí Krista ešte nepoznajú (viď Rim 3,2-3) a ženie ho Kristova láska (viď 2 Kor 5,14). Kto sa však podujme na túto cestu, hneď pochopí, že z čisto ľudského pohľadu je nad jeho sily, podobne ako kráčať po vode. Je to niečo, čo je nemožné ľuďom, je to však možné Bohu (viď Mt 19,26).
Práve preto potrebujeme milosť krstu, a každý, kto sa stal Ježišovým učeníkom musí každodenne znovu prežívať a obnovovať sviatostné tajomstvo svojho krstu.
Na tejto ceste sa cítime ako apoštoli. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Koľkokrát sa boríme s ťažkosťami. Našim životom kdečo zmieta a ohrozuje naše šťastie a pokoj!
Môžeme byť ako Peter, ktorý počuje Ježišovu výzvu: „Poď!“ Na toto slovo vykročí a ide. Naľaká sa však, lebo vníma čosi, čo ho presahuje. Keď sa topí, chápe, že iba v Kristovi a v nikom inom niet spásy (porov. Sk 4,12). Vzýva Ježišovo meno (viď Sk 2,21; Sk 22,16): „Pane, zachráň ma!“ Zakusuje, že „každý, kto vzýva Pánovo meno, bude spasený“ (viď Rim 10,13).
Presne to s môže stať i nám. Preto nás Pán Ježiš živí slovom, ktoré pochádza z Božích úst a tiež Chlebom života. Sv. prijímanie nie je preto chlieb za odmenu, ale aby sme od únavy nepopadali na ceste – aby sme zvládli život.
Dobre, povieme si. Peter a apoštoli videli Pána Ježiša, ale čo my? Ježiš je vzdialený. Áno, a môže sa nám zdať ako „mátoha“ – ako ten kto nás obmedzuje, niečo prikazuje. A to by bola chyba!
Vôbec nie sme stratení! Máme dokonca výhodu. Máme skúsenosť Cirkvi, ktorá je tu 2 000 rokov a máme aj osobnú skúsenosť.
Uvedomujeme si, že máme v srdci zapísaný Boží kód. Pekne to vyjadruje odborné pomenovanie človeka v biológii - anthropos. Má tvár obrátenú nahor, je vystretý, pozerá hore! Má vo svojich génoch hľadanie Boha.
Ako môžeme hľadať Boha, kde? Pekne nám to popisuje 1. čítanie. Eliáš je po veľkom víťazstve. Porazil Bálových kňazov, nastolil vieru v pravého Boha. Bolo to však pyrrhovo víťazstvo. Kráľovná Jezabel mu číha na život a on víťaz musí utekať, lebo Jezabel podporovala Bálovú modloslužbu.
Eliáš s utiahne na vrch Horeb a tam nájde Boha. Nebol v silnom víchre, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo víchre, Pán nebol v zemetrasení, Pán nebol v ohni.
Nasledoval šum jemného vánku. A v ňom bol Boh. Presne tak ako v evanjeliu: A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn. V tichu na loďke už Ježiš nebol mátoha, ale ich Záchranca.
Naša farnosť prežíva „hody“. Vo štvrtok sme mali Slávnosť posvätenia kostola, v utorok budeme mať Slávnosť Nanebovzatie Panny Márie – patrónky kostola.
Naši predkovia vo viere tu prežívali rôzne radosti a veľké problémy. Ale vždy hľadali Boha – ináč by tento kostol schátral. Je tu. Lebo je tu viera. Ľudia hľadali a hľadajú Boha!
Farnosť je však nielen spoločenstvo, ale aj jednotliví farníci – tak ako na lodi boli apoštoli ako celok, ale každý ma svoj osobný príbeh. Bol tam aj Peter. A Peter povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“
Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“
To sme už počuli. Môžeme povedať, že Peter bol nerozvážny. Dobre, zoberte to tak. Ale čo nasledovalo? A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
Apoštolov i nás to môže viesť k prehĺbeniu viery a dôvery v Pána. A potrebujeme ju. Ak naši predkovia mali problém „čo do úst“, my máme problém zvládnuť búrky života.
Turzovka, Turkov, 13.8.3023
Pozrite tiež: