Uvedenie do bohoslužby:
Chodiť a hovoriť nás naučila matka. Čítať a písať nás učí škola.
Žít dobrý život nás učí Cirkev v kostole.
Preto máme v úcte svoju matku, preto chodíme do školy, preto ideme v nedeľu do kostola.
Ľutujme každé zanedbanie nedeľnej omše, ľutujme každú ospalosť, nepozornosť a roztržitosti pri bohoslužbe.
Uvedenie do čítaní:
- Dt 4,1-2.6-8
V prvom čítaní k nás Mojžiš vyzýva: ľudia, rešpektujte zákony, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do prírody i vášho srdca, ak chcete, aby sa vám dobre žilo. Ak budete konať proti Božím zákonom, zničíte prírodu i seba.
2. Jk 1,17-18.21b-22.27
Jakubov list z ktorého si budeme teraz čítať je zbierka katechéz, podľa ktorých boli vyučovaní tí, ktorí sa zo židovstva obracali na kresťanstvo. Neprehliadnite pekný obraz o Božom slove; je to semeno, ktoré má vyrásť v ľudský čin.
3. Mk 7,1-8.14-15.21-23
V evanjeliu počujeme, ako hlboko sa Pánu Ježíš protiví každá pretvárka, povrchnosť a formalizmus
ZÁLEŽÍ NA ÚMYSLE
Čistý a nečistý
Predstavte si, že by nám, veriacim ľuďom, nejaký inštitút pre výskum verejnej mienky položil otázku: „Myslíte si, že Boh je s vami spokojný?“
Čo by ste asi odpovedali?
Pre veriaceho Izraelitu v dobách Pána Ježiša by sa ta otázka musela vyjadriť ináč: „Myslíš si, že si pred Bohom čistý?“ Židia si pomer mezi Bohom a človekom vtedy vyjadrovali pojmom „čistý“ a „nečistý“. Stačilo zachovávať obradné predpisy, aby človek bol čistý, to je v Božej milosti - Božej priazni.
Niektoré z týchto ustanovení poznáme z Písma: Myť si ruky pred jedlom, nevstúpiť do domu neverca alebo inoverca, nedotknúť sa mŕtvoly, nejesť krv, nejesť mäso určitých zvierat, nedotknúť sa nikoho, kto bol takto kultovo nečistý.
Rituálne predpisy mali povodne dobrý cieľ, zdravotný, hygienický význam, ale na to sa časom zabudlo a zostal z toho len predpis náboženský, čosi ako kúzelnícky úkon: Mytie rúk pred jedlom mohol urobiť i prachom na ulici pred domom; nádoby na jedlo stačilo omyť zvonku.
Ako sa to dostalo do náboženstva? Židia sa v tom odvolávali na Mojžiša, ktorý mal egyptskú výchovu a tá bola na vysokej úrovni a predbehla dobu. Napríklad Ignaz Semmelweis, (narodený 1. júla 1818. Vzdelaný na viedenskej univerzite 1837–1844) začal presadzovať dezinfekciu v medicíne a považovali ho za šarlatána. V Egypte to bolo samozrejme. Mojžiš mal najvyššie vzdelanie na egyptskom dvore. Keďže tieto zásady boli od Mojžiša, domnievali sa, že sú Božie.
Tieto kultové ustanovenia nadobudli v priebehu dejín stále dôležitejšie miesto vo vzťahu človeka k Bohu, stále ich pribúdalo. Za časov Ježišových bolo takých predpisov výše 500. Keď si spomenieme, aká námaha je to pre naše deti, aby sa dobre naučili Desatoro Božích prikázaní, je nám jasné, že túto päťstovku predpisov zvládli len špecialisti, zákonníci, učení farizeji. Prostí ľudia poznali len niekoľko desiatok hlavných predpisov. Chudobní ani na všetky predpisy, čo môžu a čo nemôžu jesť, nemohli dbať. Jedli to, čo mali - ono toho aj tak veľa nebolo. A tak bola vtedy v židovskom národe malá menšina, ktorá všetky kultové prepisy znala a zachovávala, a ktorá pohŕdala ostatným nevzdelaným ľuďom, podľa nich od Boha zavrhnutých, pretože boli kultovo nečistí.
Ježiš to vidí ináč
Ježiš bol tiež pravoverný Žid. Tiež sa učil v synagóge židovskému náboženstvu, ako všetky deti tej doby. Poznal nepochybne tých päť stoviek predpisov o tom, čo je nečisté. Bol Rabbi - učiteľ zákona.
A predsa má revolučnú odvahu, tento základ židovského náboženstva napadnúť a odsúdiť: „Tento ľud ma ctí ústami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ Farizejom hovorí:
„Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“
Tieto reči Pána Ježiša museli znieť ako rána do tváre celej vtedajšej oficiálnej teológii. Ukázal, aké je jadro náboženskej praxe Izraela úzkoprsé, ustrnuté, ako zavrelo väčšine národa, prostým ľuďom, prístup k Bohu.
Ježiš ten prístup k Bohu znovu otvoril, ale stálo ho to život.
Náboženské predpisy a my dnes
Čo má toto všetko spoločného dnes s nami? - Ešte sme si neodpovedali na otázku, či si myslíme, či Boh je s nami spokojný?
Čo musíme robiť my, dnes, aby bol Boh s nami spokojný?
My by sme asi tiež bez veľkého rozmýšľania odpovedali poukazom na náboženské predpisy, ktorej tiež máme a plníme ich: V piatok sa zdržiavame mäsitého pokrmu, v nedeľu chodíme do kostola, v poste sa nezabávame, prispievame na náboženské účely, chodíme ku spovedi;
Stačí naozaj zachovávať cirkevne predpisy, aby sme boli pred Bohom „čistí“? Stačí: to nesmieš, to musíš, nesmieš, musíš...Neplatí aj tu Ježišovo, že litera zabíja, ale Duch oživuje?
Problémom je, že my nevidíme dobre seba. Seba totiž veľmi nadhodnocujeme, iných znižujeme.
Na našej farskej stránke sme tento týždeň mali zaujímavú myšlienku: Najviac podvádzaš, keď podvádzaš seba. Nepodvádzame seba, ak nie sme k sebe úprimní.
V uplynulom týždni sa mi sťažuje jeden pán: V týchto horúčavách, keď sa ochladilo, som chcel večer vyvetrať a úplne pootvárať okna. Na všetkých sú však kvety. Preto som ich zložil. Po vyvetraní som ich dal späť. Lenže sa mi ich nepodarilo všetky dať tak ako boli. Manželka bola naraz plná slz. Nariekala, že kvety sú živé bytosti, ja som ich preložil a tým ich zabíjam, lebo im to uškodí a ona sa tak o ne stará, ja si nevážim jej prácu... Pritom sa denne veľa modlí, chodí na púte, pracuje v charite, domnieva sa aká je dobrá.
Skúsili by ste jej povedať, že má radšej kvety ako manžela? Mne sa zdá, že tak trochu (či viac) podvádza samu seba.
Záleží na srdci
Čo poviete, je spomínaná pani schopná uvedomiť si, že robí chybu? A čo poviete, uvedomí si spomínaný pán, že sa manželke málo venoval, nepochválil ju, venoval jej málo pozornosti, málo sa otváral pre manželku, že ona potrebuje svoj cit dávať kvetom, ktoré sú podľa nej živé a manžel ich zabíja, lebo ich preložil!
Manželka, ktorá má rada manžela, nebude ho vydierať a trápiť slzami, lebo jej preložil kvety.
A manžel, ktorý má rád svoju ženu, tomu je milšia vlastná žena v teplákoch, než atraktívne upravená cudzia. On totiž tiež pozná dobré srdce svoje ženy, a to mu ju robí ľúbeznou nad všetky modelky.
Tak je to aj vo vzťahu k Bohu. To je teda konečná odpoveď, čo si Boh na nás cení, ako je s nami spokojný, kedy sme pred Bohom čistí. Vtedy, ak je s nami spokojný ten, kto je nám najbližší!
Nejde ani tak o zachovávanie vonkajších predpisov, ako na dobrom srdci človeka, na dobrej vôli, na dobrom úmysle.
Poďme túto dobrú vôľu - slúžiť Bohu v láske k blížnemu - teraz vyjadriť spolčeným krédom.
Turkov, Dlhá, 30.8.2015