Jób 38,1.8-11, 2 Kor 5,14-17, Mk 4,35-41
Všetci by sme mohli rozprávať o skúsenostiach so spánkom.
Moja babka hovorievala: Ak sa zobudíš unavenejší, ako keď ideš spať, je s tebou zle. Sme ráno svieži, alebo sa potácame ako mátohy, ktorí potrebujú kofeín na oživenie? Mnohí večer dlho nejdú spať – zvyknú ponocovať a potom ráno nemôžu vstať. Trápia nás tiež rozličné problémy, nad ktorými premýšľame v posteli. Často i choroba nám nedovolí pokojne zaspať a spať.
Nevieme, ako spával Ježiš. Len raz je v evanjeliách reč o jeho spánku. Práve dnes sme ju počuli. Ježiš spal na lodi za zvláštnych okolností. Vonku víchrica, na lodi strach a on si pokojne spí kdesi vzadu na poduške.
Musíme sa preto so záujmom pýtať: prečo Ježiš práve v tej chvíli spokojne spal? Aký to malo pre apoštolov i pre nás význam?
Sv. Písmo spomína viaceré formy a dôvody spánku. Spokojný spánok spôsobený únavnou prácou spomína Podobenstvo o zasiatom semene. Človek, ktorý ho zasial môže spokojne spávať a semeno klíčia a rastie a on ani o tom nevie (Por. Mk 4, 26-27). Podľa starozákonnej knihy Prísloví sladko môže spávať ten, kto žije rozvážne a múdro: „Ak budeš odpočívať, bude sa ti sladko spať“ (Por. Prís 4, 21-24). Známy je aj ľahostajný spánok učeníkov v Getsemanskej záhrade, ktorí nechali Ježiša samého trpieť. Alebo spánok proroka Jonáša na lodi, keď chcel utiecť od poslania, ktoré mu dal Pán, aby zachránil Ninive (Pozri Jon 1, 1-5). Spánok je tak symbolom múdreho života – zaslúženého odpočinku, ale je aj spánok ľahostajnosti, alebo úteku pred povinnosťami a zodpovednosťou.
Ježiš na lodi počas búrky nespí možno ani z dôvodu únavy, ani preto, aby sa vyhol nejakej povinnosti. Ježišov spánok je pre apoštolov veľkým znamením, že aj keď spí, je medzi nimi prítomný a nemusia sa ničoho báť. Ani vtedy, keď vlny narážajú na loď a loď sa už napĺňa. Toto znamenie musia apoštoli pochopiť a prijať s vierou potom, keď sa namiesto v lodi ocitnú v prvom spoločenstve kresťanov, ktoré budú viesť. Namiesto víchrice a vĺn pocítia nepriateľstvo jedincov a národov voči Cirkvi a Ježišovi, za ktorého budú musieť trpieť a zomrieť. Nikdy nesmú zabudnúť, že Ježiš bude stále s nimi.
A to si máme uvedomiť aj my. Aj keď Cirkev vstúpila do tretieho tisícročia, stále prežívame „veľký strach“. Veď čoho všetkého sa dnes my kresťania bojíme. Bojíme sa, že svet nás neberie vážne. Bojíme sa, že Ježišovi vyrastajú noví konkurenti, noví mesiáši, že sa množia bludy a rastú nekresťanské spoločenstva, že nás ubúda...
Bojíme sa, že s našou morálkou už nemôžeme osloviť tzv. postmoderný svet. Bojíme sa svetovej politiky. Bojíme sa, že naša mládež neprevezme kresťanské dedičstvo otcov. Bojíme sa vstupovať do manželstva. Bojíme sa detí. Chceli by sme s apoštolmi volať: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“
História - učiteľka života:
Po tieto dní sú vysviacky kňazov, primície. Dovoľte osobnú poznámku. Keď sme mali byť vysvätení za kňazov, prišiel do seminára minister kultúry (mal na starosti cirkevné záležitosti), povedal pár diplomatických slov, oznámil, že musí letieť do zahraničia a „prenechal nás“ cirkevnému tajomníkovi. „Cirkevný“ sa volal preto, lebo mal na starosti cirkev a ako komunista (boli nimi všetci funkcionári) mal za úlohu ju likvidovať. Povedal, že iba nedopatrením strany nás veľa prijali do seminára (niektorých aj tak vylúčili). Vytiahol z aktovky veľký šánon so spismi a vyhlásil, že o každom kňazovi má ŠTB taký spis, že nás budú sledovať, aby sme sa nevenovali mládeži. Poznamenal, že nás dovolia vysvätiť pre staré babky, ktoré sa zodrali v robotách na JRD a zaslúžia si nejaké uspokojenie. Náboženstvo brali ako ópium ľudstva.
Ópium vtedy. Ako je to teraz?
Uvediem jeden detail: Pri pílení dreva mi hovorí jeden pán, že ho strašne rozčuľuje relácia Súdna sieň. Sám pre seba dodal: Nakoniec to nemusím pozerať. Toto mi napadlo keď som na jednom kanáli náhodou zachytil túto reláciu. A „musel som“ sa do nej z profesionálnych dôvodov zapozerať, lebo v nej vystupoval jeden otec vykreslený ako veľmi „zbožný“; nútil dcéru chodiť do kostola, hromžil na nemravnosť, javil sa ako despota a psychicky narušený. Výsledok, ktorý si mali diváci zapamätať: Ak je niekto nábožný – je fanatik.
A čo vidíme? Babky zomreli, sa sú tu ďalšie- a nielen babky. Z cirkvi, viery sa posmievali, posmievajú a je tu stále.
Práve dve tisícročné dejiny Cirkvi nás učia, že nemáme dôvod sa báť. To, čo prežívame my, prežívali aj generácie kresťanov pred nami. V každej dobe boli rozličné „víchrice a veľké vlny“. My si dnes možno myslíme, že také veľké neboli nikdy. Ale predsa boli veľké prenasledovania, boli veľké rozkoly, bolo mnoho mocných, ktorí sa vyhlasovali za mesiášov. A predsa stále platia Ježišove slová: „Ja som s vami až do skončenia sveta. Nebojte sa!“
Jediného, čoho sa máme báť, nech je naša malovernosť, naša slabá viera.
Pýtajme sa: Čo sme urobili pre našu vieru? Pre náboženský život v rodine? Chodíme na púte. Čo nám to prinieslo? Zbavilo nás to strachu? Sme odvážnejší kresťania? Majú pobožnosti pre náš konkrétny život ako kresťanov hodnotu a zmysel? Kresťania s Ježišovou pomocou nechránili Cirkev len preto, že oslavovali, ale čo oslavovali, tomu aj verili a vydávali svedectvo. Pokiaľ bude stále Ježiš prítomný v našom živote, aj keď sa možno bude zdať, že niekedy akoby spal, nemáme dôvod prežívať strach. My robme, čo Ježiš od nás žiada, o všetko iné sa už on postará, ako sa staral 2000 rokov.
Aby mohli dobre spať, niekedy užijú nejakú tabletku. My si pred spaním skôr povedzme: Ježišu viem, že si stále pri mne a že ma chrániš. A hovorme to nielen pred spaním. Čo sme počuli v evanjeliu? Apoštoli zobudili Pána a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. Aj mi buďme Ježiša, aby aj nám nehovoril: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“
Turzovka, Vysoká, Kelčov, 20.6.2021