Uvedenie do čítaní:
čítanie, Ez 34,11-12.15-17
Komentár:
Ezechiel (hebr. Jechezkél = »Boh posilňuje« alebo »Boh je silný«) bol synom starozákonného kňaza a v mladých rokoch súčasníkom proroka Jeremiáša. Po vyplienení Jeruzalema r. 597 pred Kr. bol ako jeruzalemský kňaz s kráľom Jójakinom a s mnohými poprednými Židmi deportovaný do Babylonu.
Ezechiel sa svojimi prorockými výrokmi obracia na spoluzajatcov v Babylone v dvoch časových obdobiach babylonského zajatia: pred konečným pádom Jeruzalema (r. 597-587/6 pred Kr.) a po ňom (r. 587/6-572 pred Kr.). Keďže sa prví zajatci utešovali nádejou na skorý návrat, lebo vraj Boh nemôže dopustiť záhubu svätého mesta a chrámu, Ezechiel ich upozorňuje, že Božím súdom a trestom za hriechy bude práve pád Jeruzalema (porov. hl. 4 - 24). Zároveň však oznamuje, že Boh potrestá aj národy, ktoré uponížili Izrael, aby poznali, že on je Boh (porov. hl. 25 - 32). Po páde Jeruzalema prorok posilňoval zajatcov vo viere a v dôvere k milosrdnému Bohu, ktorý obnoví svoj národ, Jeruzalem a chrám, sídlo Božieho kráľovstva (porov. hl. 40 - 48).
V našom úryvku Ezechiel používa obraz pastiera a stáda. Predtým karhal pastierov – vtedajších náboženských a politických vodcov. Hovorí, že Boh sám sa ujme svojho stáda, ako Pastier.
- čítanie, 1 Kor 15,20-26.28
Komentár:
Slávne mesto Korint bolo od r. 27 pred Kr. hlavným mestom rímskej provincie Achájsko (v Grécku) a sídlom prokonzula, ktorým bol v čase Pavlovej misionárskej činnosti v Korinte Gallio, starší brat filozofa Seneku. Mesto vtedy bolo dôležitým politickým, kultúrnym a obchodným strediskom Rímskej ríše. Prispievali k tomu najmä dva prístavy, ktoré ho spájali s celým vtedajším svetom: Kenchry a Lechaion. Obyvateľstvo bolo zložené zo všetkých vtedajších národností. Až dve tretiny obyvateľov boli otroci. Po náboženskej stránke prevládal pohanský synkretizmus a orientálne kulty. Bola tu však aj početná židovská skupina so svojou synagógou (porov. Sk 18,4.8). Bohatstvo a blahobyt mali za následok, že Korint sa stal príslovečným úpadkom mravov a neviazaným životom (napr. »žiť po korintsky« znamenalo »žiť nemravne«).
Náš úryvok predstavuje najrozsiahlejšiu úvahu o vzkriesení v celom Novom Zákone. Pavol hovorí nielen o osude jednotlivcov, ale aj o osude celého stvorenia. Hovorí o tom, ako to bude pri zavŕšení stvorenia, keď Boh bude všetko vo všetkom.
- Evanjelium, Mt 25,31-46
Pár postrehov k jednotlivým veršom:
Ako budú súdení pohania, ktorí Ježiša nikdy „nestretli"? Tu je odpoveď, ktorá vlastne privádza fakt vtelenia do najťažších hraníc. Scéna „posledného súdu" nie je vlastne popisom súdu, je to skôr „vyhlásenie výsledkov pretekov, ktorý prebehol už skôr". Pretože o všetkom sa vlastne rozhodlo za života človeka.
V 31 - všetky národy (nielen kresťania) sú definitívne rozdelené.
V 32 - Syn človeka je v popredí, ale nefiguruje tu len sám (viď ďalšie slova o Otcovi).
V 34 - kráľovstvo je „pripravené od počiatku", teda od vždy existuje, je teda niečím istým, nie niečím, čo možno bude. A sú do nej uvedení „požehnaní Otca" - ten totiž je darcom kráľovstvo (kráľovstvo je darom, nie je to nijaká zákonná odmena pre spravodlivých!).
V 40 - ide tu o ktoréhokoľvek z bratov, nie len o jedného jediného.
Výklad
Nesmieme prehliadnuť, že súd je situovaný vlastne do denného života človeka (porovnaj Ján 3,19), a to každého človeka, nech už žije nábožensky, alebo nie.
Na „konci sveta" je len zverejnenie výsledku, ktoré má však platnosť univerzálnu a konečnu. Buď teda človek prijíma Krista vo svojich blížnych kladne, alebo záporne, ale v každom prípade v nich - nech už to vie, alebo nie. A Ježiš práve tu dovršuje svoje vtelenie do úplného dôsledku, keď sa stotožňuje s každým, i najmenším (alebo tiež najhorším, najprotivnejším...) človekom.
Pre „bezbožných" sú tieto slova nádejou i výstrahou (pretože aj medzi nimi sú sebci, bezcitní atď.) A pre „zbožných" sú predovšetkým výstrahou (aby pre svoju zbožnosť si „neušetrili" nepríjemnú a neatraktívnu cestu k blížnemu) a tiež nádejou, keď si oni sami uvedomujú svoju hriešnosť a tu počujú inými slovami pravdu Písma, že „láska prikrýva všetky možné hriechy“. Nie je veľmi ťažké pre charakterného človeka rozpoznať, že konať dobro je správne a zlo špatné. To pozná i bez evanjelia. Ale len evanjelium ho uistí, že pomoc pre neuznaného, pošpineného bude nakoniec vyhlásené za jedine platné, a nie sebectvo tých, ktorí mali len silné lakte. Tým je však daná ohromná závažnosť kvalite ľudského života (práve ten v kresťanskom poňatí rozhoduje o celej večnosti).
Krátko: mravnosť by sa mohla zrodiť a rodí sa veľakrát bez evanjelia, ale nádej nie! Očakávať totiž, že všetci ľudia budú dobrí, nie je nádej, ale ilúzia. Ale mať nádej, že dobro má cenu robiť, i keď je neuznané a neznáme, i keď prehráva - to je sila k životu. I keď šancu na spásu majú všetci, i nekresťania, nie je „nadbytočným" žiť podľa viery. Prinajmenšom preto, že veriaci môžu byť takto znamením nádeje pre ostatných. Nielen preto. Kristovo stotožnenie sa s „najmenšími" dáva naliehavý podnet k pochopeniu jeho titulu „kráľ“, ako ho dnešný sviatok prináša. Je vidieť, že ide o niečo radikálne iného, než o nadradenosť a vladárenie v pozemských dimenziách. Že ide o veľkosť, ktorá vyrastá z ochoty byť neuveriteľne malým, o moc, ktorá plyne zo služby, nie z podmanenie si ovládaných. Všetok triumfalizmus je na mieste „až potom" - keď Ježiš i jeho verní prejdú cestou služby, sebaobetovania, ba i smrti. On touto cestou prešiel, ale my nie, a na to pri žiadnom hovorení Kristu ako kráľovi (našom kráľovi) sa nedá zabudnúť.
Úvaha
Akú vládu je vlastne dnes človek schopný prijať? Po akom „kráľovi", po akom kraľovaní nad sebou vlastne túži? Túži vôbec po nejakom? Nie sú skôr ľudia skeptickí a nemajú dojem, že každý vládca a kráľ nadržuje jednému na úkor druhých? Že je spravodlivý, ale len pre niektorých? Tieto otázky iste nie sú zbytočné. A obraz prevznešeného panovníka, ktorému sa poddaný ľud rád a ochotne klania, to je naozaj dnes už len rozprávkový obrázok.
Tým skôr môže zaujať obraz, ktorý kreslí dnešné evanjelium. Kristus - Syn človeka - je tu predstavovaný na jednej strane ako suverénny kráľ, ktorý definitívne a s konečnou platností rozdelí dobrých i zlých. A podľa akého kritéria? Podľa vzťahu k sebe. To nás však môže trochu zaraziť. Zaraziť ale len na chvíľu, než dohliadneme do hĺbky evanjelia. Než si všimneme, že náš kráľ - sudca - sa naozaj stotožňuje s chudobnými, strádajúcimi, neúspešnými, s tými, ktorí sú neúspešní. Čo im niekto dobrého preukázal alebo nepreukázal, to je znakom vzťahu ku zvrchovanému kráľovi! A je to. Pýtajme sa ale úprimne ďalej. Máme k takému postoju chuť? Nemáme trochu obavu, že sa tu chudoba a bieda ľudí oslavuje, miesto aby bola v jadre odstránená? Nie je lepšie bojovať proti chudobe, než starať sa o chudobných? Zdá sa predsa úplne logické, že to lepšie je a naozaj to tak je správne! Lenže! Lenže ľudia bojujú proti biede a chudobe svojej vlastnej, prípadne i svojich blížnych, už mnoho storočí. A v poslednej dobe si na to dokonca vymysleli niekoľko systémov, ktoré mali viesť k blahobytu a odstránenie ich nutných ziel akéhokoľvek druhu. Fašizmus, komunizmus, ale tiež sociálne tržné hospodárstvo... Niektoré systémy priniesli mnoho dobrého, iné pravý opak. Núdza človeka, nielen materiálna, ale i osobná, nebola však odstránená nikdy.
Charakteristický je jeden príbeh: Keď bola za komunistov na návšteve v Brne matka Tereza, zahrnuli ju na radnici informáciami o tom, ako je o všetkých v štátnych zariadeniach postarané, a teda nie je treba práce ich sestier. A matka Tereza na to vraj lakonicky povedala: „Lásky nie je nikdy dosť“.
A to je zrejme jadrom posolstva dnešného evanjelia. Ježiš je skutočne tým, kto miluje všetkých ľudí - a preto chce pre nich lásku i od druhých ľudí. Tí, ktorí akokoľvek trpia, o ktorých píše evanjelium, jej zakúšajú veľmi málo. A preto je treba najskôr niečo urobiť: lásku im preukázať. Byť tým s Ježišom zajedno. Našimi pozemskými činmi sa pripojiť k jeho absolútnej láske k človeku, najmä k človekovi trpiacemu. A tak vlastne umožniť Ježišovi, aby bol kráľom nášho zmýšľania, našej lásky, nášho srdca. Nič viac a tiež nič menej.
Poznámky k evanjeliu podľa: Aleš Opatrný