Uvedenie do čítaní:
1. čítanie, Pr 31,10-13.19.20.30-31
Na predposlednú nedeľu liturgického roka tohto nedeľného cyklu (A) je vybratý záverečný oddiel (Prís 31,10-31) Knihy Prísloví. V hebrejskej Biblii sa Kniha prísloví uvádza po Knihe žalmov a Knihe Jób medzi tzv. Ketubím, t.j. „Spisy“, pod názvom Mešalím, t.j. Príslovia, vzatým z prvého verša spisu: „Príslovia Šalamúna“ (syna Dávidovho, kráľa izraelského); patrí k sapienciálnej, t.j. múdroslovnej literatúre Starého zákona a je najcharakteristickejším a najobsiahlejším spisom tohto druhu na tému „múdrosť“ (hebr. chokmá) –, ktorý je známy ako „Chvála statočnej ženy“, alebo aj ako „Zlatá abeceda o dobrej žene“, keďže ide o tzv. abecednú báseň – jednu z foriem hebrejskej poézie, kde každý verš začína ďalším písmenom hebrejskej abecedy (alef, bet, gimel, dalet, atď.).
Obraz ideálnej ženy, vykreslený v tomto texte, slúžil pravdepodobne najviac ako zrkadlo čností pre budúce nevesty (dodnes ide o jedno z najobľúbenejších čítaní pri liturgickom uzatváraní manželstva). To však zrejme nie je prvotný dôvod, s akým svätopisec tento text uviedol do tejto knihy. Koho však v texte spomínaná „žena statočná“ (hebr. výraz chajil, preložený ako „statočná“, je výraz prevzatý z vojenstva) symbolizuje v prvom rade, nie je celkom zrejmé. Najpravdepodobnejšie je, že aj táto žena je podobne ako iné ženy spomínané v Knihe Prísloví, alebo v Knihe Sirachovca či v Knihe Múdrosti, ale aj inde (napr. Bar 3,9 – 4,4), obrazom Božej Múdrosti prebývajúcej medzi ľuďmi, ako starozákonnými mudrcmi mimoriadne obdivovanej vlastnosti Boha, na ktorej môže mať zbožný človek účasť. Súčasne však možno v tomto obraze vidieť samotný národ Izrael, ktorý dostal Božiu múdrosť do daru. Z kresťanského hľadiska tu môžeme vidieť predobraz Ježiša Krista, vtelenej Božej Múdrosti, alebo aj proroctvo o Panne Márii. Pozrime sa aspoň na dva z týchto výkladov, ktoré stotožňujú ženu z tohto textu buď s Božou múdrosťou prebývajúcou medzi ľuďmi, na ktorej má zbožný človek účasť, alebo s Pannou Máriou.
Pokiaľ ide o tradičný výklad, stotožňujúci ženu z tejto básne s múdrosťou ako Božou a súčasne ľudskou vlastnosťou, musíme si uvedomiť, že tento text nehovorí v prvom rade o samotnom Bohu – hoci vo vlastnostiach Božej Múdrosti musíme jednoznačne vidieť Božie vlastnosti, okrem múdrosti napríklad láskavosť alebo tvorivosť; tento text hovorí v prvom rade o zbožnom človeku – mudrcovi, ktorý svoj život založil na svojom vzťahu s Bohom, a preto takýto mudrc prejavuje isté pozoruhodné vlastnosti, ktoré si cenia tak ľudia ako aj Boh sám, lebo sú odrazom jeho božských vlastností. Na príklade vzťahu „statočnej ženy“ a jej muža v tomto texte teda svätopisec načrtol vzťah medzi zbožným človekom a darom Božej múdrosti, ktorý prirovnáva k manželstvu, hlbokému spolunažívaniu človeka a Boha, resp. Božej múdrosti v srdci múdreho a teda zbožného človeka (bezbožnosť je v celej múdroslovnej literatúre otvorene vyhlasovaná za hlúposť, t.j. nielen za akúsi detskú nerozumnosť, ale za bláznivosť). Pri tomto výklade teda treba text tejto básne čítať tak, že na miesto „statočnej ženy“ dosadíme Božiu múdrosť, a na miesto jej muža zbožného človeka – mudrca (v biblickej dobe sa mohlo jednať iba o mužov – stotožnenie Božej múdrosti so ženskou postavou, manželkou mudrca, však ukazuje, že starozákonná spoločnosť si cenila ženy, len ich v spoločenskom rebríčku kládla na nižšie miesto, čo neznamená, že nemohli mať podiel na Božej múdrosti).
Jeden z novozákonných výkladov v tomto texte vidí aj proroctvo o Panne Márii, dokonalej žene, naplnenej vrchovato Božou múdrosťou. V manželovi, o ktorom sa hovorí v tejto básni, teda potom treba vidieť Boha, ale v istých obrazoch môžeme vnímať aj predobrazy Ježiša Krista. V slovách „robí mu len dobre, nikdy nie škodu“, možno teda vidieť Máriinu bezhriešnosť, ba jej Nepoškvrnené Počatie. V slovách: Bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera, môžeme vnímať výzvu utiekať sa k Panne Márii vo všetkých ťažkostiach, lebo ona je Prostrednica Božej milosti, teda sprostredkovateľa Božích darov. Posledné dva verše potom z hľadiska tohto výkladu hovoria o duchovnej kráse Panny Márie a o jej veľkej odmene, ktorú dostala v nebeskom Jeruzaleme.
Pokiaľ ide o obrazy Ježiša Krista v tomto texte v súvislosti s Pannou Máriou, nie sú obsahom dnešného úryvku, ale možno ich vidieť vo veršoch 31,16 („vinicu vysádza zo zárobku svojich rúk“, ak pod vinicou chápeme krv Ježiša Krista preliatu za nás na kríži v prítomnosti jeho matky s ním spolutrpiacej) alebo 31,14 („Hľa, podobá sa lodiam kupeckým: zďaleka dováža si pokrm“ – v čom možno vidieť božské materstvo Panny Márie, ktorým nám sprostredkovala „chlieb z neba“ – teda naozaj „zďaleka“ – pokrm večného života, ktorým je Telo a Krv jej Syna v Eucharistii).
Medzispev: Ž 128, 1-2. 3. 4-5)
Ž 128 (Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách) je jednou z 15 tzv. „stupňových“ (príp. pútnických) piesní (Ž 120-134; nachádzajúcich sa v 5. knihe Žaltára (Ž 107–150). Ide o žalm vytvorený v literárnom štýle tzv. „blahoslavenstva“ (žalmy tohto štýlu zvyčajne obsahujú vo svojom texte slovo blažený, šťastný, hebr. ašré). Tento biblický literárny druh vyjadruje údiv nad šťastím, blaženosťou a Božím požehnaním, ktoré dostávajú spravodliví za svoj bohabojný život spočívajúci najmä v bázni pred Pánom (t.j. v úctivej láske k Pánovi) a v zachovávaní Zákona (najmä v zmysle zachovávania náboženských predpisov, ale môžeme tu vnímať aj vnútorný vzťah k Pánovi, nielen vonkajšiu zbožnosť). Svojimi výrazovými prvkami však žalm môžeme zaradiť aj medzi múdroslovné alebo didaktické žalmy, a vzhľadom na jeho obsah aj medzi tzv. sionské piesne, ktoré ospevujú chrám a Jeruzalem (napr. Ž 42, 43, 46, 48, 76, 84, 87, 122, 125, 126 alebo Ž 137: Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali ...).
Do literárneho druhu blahoslavenstiev patrí v Žaltári podľa niektorých biblistov 5 žalmov: Ž 1, 112, 127, 128 a Ž 133 (jediný v tejto kategórii, ktorý neobsahuje výraz ašré), teda až tri sú z tzv. stupňových piesní (resp. piesní „výstupov“). Prvky blahoslavenstva (vyjadrené hebrejským výrazom ašré) však nachádzame aj v žalmoch, ktoré patria k inému žalmovému literárnemu druhu (napr. vďakyvzdávania alebo múdroslovné žalmy), napríklad v prvej časti najdlhšieho žalmu v Žaltári, Ž 119,1-8 (Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho) alebo v Ž 32 (Blažený, komu sa odpustila neprávosť ... Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta), v Ž 33 (Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo), v Ž 40 (Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru), v Ž 41 (Blažený, kto pamätá na bedára), v Ž 65 (Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe), a tiež v Ž 84, 89, 94, 106, 144, 146.
Dnešný žalm má len 6 veršov (všetky sú súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele, s výnimkou nadpisu: Šír ha maalot, t.j. Pútnická pieseň, resp. Pieseň „výstupov“), ktoré ospevujú Božie požehnanie obklopujúce život spravodlivých, prejavujúce sa najmä rodinným šťastím. V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade je preto žalm pomenovaný názvom „Rodinný pokoj v Pánovi“, a podobný názov – v štýle duchovného ponaučenia – mu dáva aj evanjelický preklad: „Bázeň pred Hospodinom podmienkou rodinného požehnania“. Botekov preklad dáva žalmu „Požehnanie veriaceho“ (keďže žalm možno chápať aj ako kňazský príhovor k židovským rodinám putujúcim na sviatky do Jeruzalema zakončený kňazským požehnaním vo vv. 5-6).
Žalm vykresľuje príťažlivý obraz rodinného života. V strede rodiny stojí, podľa patriarchálneho modelu rodiny, zbožný a spravodlivý muž, ktorý je spokojný so svojím osudom a so svojím spôsobom života, ktorý je spojený s prácou (pravdepodobne ide o roľníka a vinára), ktorá uživí jeho rodinu; vedľa neho stojí jeho manželka, plná radosti zo života a plodná ako vinič, ktorý je symbolom Izraela požehnaného Bohom (por. Ž 80, 9-12. 15-16); deti sú plné sily a vitality ako olivové výhonky, čo je ďalší strom spomínaný v Biblii ako obraz Božieho požehnania. Zdrojom tohto požehnania však nie je v prvom rade ľudská práca ale Boh, jediný skutočný prameň života a každého požehnania. Prostriedkom, ako získať toto požehnanie od Boha, je viac ako pracovitosť zbožnosť, bázeň pred Pánom (v tejto náuke je žalm pokračovaním predchádzajúceho Ž 127: Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí čo ho stavujú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia).
Pohľad sa v 5. verši obracia z domu tejto ideálnej židovskej rodiny na Boží dom na Sione a malá židovská rodina sa zrazu mení na veľkú rodinu židovského národa, ktorej otcom a zdrojom požehnania pre celý národ je Jahve. Šťastie Jeruzalema, ktorý je tak symbolom celého národa ako aj symbolom jeho stredu, ktorým je chrám, závisí od toho, ktorý prebýva v chráme – od Jahveho. Slová aby si videl šťastie Jeruzalema niektorí prekladajú (napr. A. Botek) aby si bol účastný blahobytu Božieho mesta, čo lepšie vystihuje zmysel tohto verša.
Za biblický komentár k tomuto žalmu môžeme považovať napr. biblický úryvok Zach 8,4-5: Toto hovorí Pán zástupov: Ešte budú po uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky a ľudia; ktorí majú pre vysoký vek v ruke palicu. A ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktorí sa budú hrať na jeho uliciach. Slová po všetky dni svojho života môžeme chápať nielen v starozákonnom zmysle dobrého, pokojného a dlhého pozemského života zbožných a spravodlivých veriacich, ale aj v novozákonnom zmysle odmeny večného života.
V 5. verši nachádzame známe a často používané židovské požehnanie: Nech ťa žehná Pán zo Siona! Toto požehnanie nachádzame napr. aj v Ž 134, v. 3, alebo podobnými slovami v Ž 20,3 (Nech ti pošle pomoc zo svätyne a nech ťa bráni zo Siona) a v Ž 122,9 (Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba).
Záverečné slová žalmu (Pokoj nad Izraelom!), môžeme považovať za modlitbu o mier pre Izrael (hebr. Šalom al Jisrael). Takú istú modlitbu nachádzame aj na konci iného žalmu výstupov, Ž 125.
V tomto žalme, podobne ako aj vo všetkých ostatných žalmoch, nachádzame alúzie (t.j. narážky, odkazy, podobné myšlienky alebo výrazy) nielen vzhľadom na iné žalmy (okrem už spomenutej citácie zo Ž 125 a 134) – napr. viaceré verše tohto žalmu zodpovedajú obsahu viacerých veršov Ž 112 (Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch), ktorý patrí do toho istého literárneho druhu „blahoslavenstiev – ale aj na iné biblické knihy, napr. alúzie na knihu Jób (Jób 29,5: keď moje dietky boli okolo mňa – por. v. 3b: tvoji synovia ... okolo tvojho stola), alebo na knihu Gn 50,23 (A Jozef videl Efraimových synov až do tretieho pokolenia – por. v. 6a: aby si videl synov svojich synov), atď.
Kvôli chvále rodinného života je žalm používaný nielen v omšiach pri vysluhovaní sviatosti manželstva (niektorí biblisti ho dokonca označujú aj ako „manželský žalm“, pričom v spojení viniča a olivy v tomto žalme, akoby v jednej záhrade, vidia symbol spojenia muža a ženy v manželstve – podľa starovekého patriarchálneho chápania rodiny však deti v žalme nie sú výhonkami viniča, ale olivy, teda muža), ale aj na sviatok Sv. Rodiny, a okrem 27. cezročnej nedele v nedeľnom liturgickom cykle B aj na dnešnú 33. nedeľu cez rok A.
Svojím obsahom sa tento žalm hodí nielen ako odpoveď na čítanie o stvorení ženy, ale aj ako príprava na počúvanie evanjelia, v ktorom Ježiš vysoko vyzdvihuje manželskú vernosť a nerozlučiteľnosť a odmieta rozvod ako riešenie manželských kríz (v zmysle zrušenia manželského zväzku, teda nie v zmysle rozluky, čiže odlúčenia manželov „od spoločného stola a lôžka“ – civilný rozvod môže katolík chápať jedine v tomto zmysle, ako majetkoprávne vyrovnanie v dôsledku rozluky manželstva – buď v dôsledku cudzoložstva – por. kán. 1152 CIC z roku 1983 –, alebo ako prostriedku či už liečenia narušeného manželského vzťahu dočasným oddelením spolužitia manželov, alebo záchrany niektorého z manželov alebo detí pred ohrozením zo strany druhého manželského partnera – por. kán. 1153 CIC 1983; manželská rozluka bola vždy súčasťou cirkevného práva a patrila medzi pastoračné prostriedky riešenia manželských kríz a problémov v manželskom živote, ale rozvod ako zrušenie manželstva je myšlienková koncepcia cudzia prirodzenému právu, narúšajúca prirodzené, teda Božie právo).
- čítanie, 1 So 5,1-6
Od 29. nedele sú druhé čítania vybrané texty z Prvého listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pre dnešnú nedeľu je to úryvok z piatej kapitoly.
Prvý list Solúnčanom je najstaršie písomné svedectvo, ktoré v Novom zákone máme z doby apoštolov. Apoštol Pavol prišiel do Solúna na svojej druhej misijnej ceste okolo roku 49 po Kristovi v sprievode spolupracovníkov Silvána a Timoteja. Solún, grécky Tesalonika - hlavné mesto rímskej provincie Macedónsko - bola prvým európskym veľkomestom, do ktorého Pavol vstúpil. Založil tu kresťanskú obec zloženú z Židov, konvertitov k židovstvu a hlavne pohanov. Kvôli útokom zo strany Židov ju musel predčasne a náhle opustiť. Z obáv o osud mladej Cirkvi, prenasledovanej Židmi i pohanmi, poslal do Solúna Timoteja. Ten mu priniesol do Korintu dobré správy. V liste, ktorý Pavol nato napísal roku 50 alebo na jar roku 51, sa zrkadlí jeho radosť, že bratia v Solúne dobre obstáli v skúškach a nachádzajú sa na dobrej ceste. List má obec posilniť vo viere a vyriešiť dôležité problémy a otázky a obsahuje aj pokyny pre ďalšie správanie.
----
Pavol dáva solúnskym kresťanom poučenie o správnom postoji k príchodu Ježiša Krista „v deň Pána". Pojem „deň Pánov" pochádza zo Starého zákona. Označuje deň definitívneho Božieho súdu nad ľuďmi a národmi pred sľúbenou konečnou dobou spásy, kedy bude vo svete vládnuť jedine Boh, ktorý odstráni všetko zlé. V knihe proroka Amosa je tento deň označený ako „deň Pánov": „Beda tým, kto túži po dni Pánovom! Načo vám bude deň Hospodinov? Bude tmou a nie svetlom!“ (Am 5,18). Podobne čítame u Izaiáša: „Lebo deň Pána zástupov príde na každú pýchu a povýšenosť, na všetko, čo sa vynáša - to bude znížené" (Iz 2,12). Nový zákon rozumie týmto pojmom všeobecný súd nad všetkými ľuďmi, mŕtvymi aj živými, ktorý vykoná Ježiš Kristus, vzkriesený Pán, z Božieho poverenia: „Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd dal do rúk Synovi, aby všetci ctili Syna, ako ctia Otca" (Jn 5,22). Preto sa súdny deň u Pavla nazýva „deň Ježiša - Pána": „On vám bude oporou až do konca, aby ste v onen deň nášho Pána Ježiša Krista neboli obvinení" (1 Kor 1,8) alebo tiež „deň Ježiša Krista": „... a som si istý, že ten, ktorý vo vás začal dobré dielo, dovedie ich až do dňa Ježiša Krista " (Flp 1,6), „deň Kristov ": „držte sa slová života, aby som sa vami mohol pochváliť v deň Kristov" (Flp 2,16) a tiež „deň Pánov" ako sme počuli v dnešnom texte 1 Sol 5,2: „... Pánov deň príde ako zlodej v noci ".
Pavol najprv poukazuje na to, že príchod sa Pánovho dňa nedá vypočítať. Podľa Ježišových slov príde tento deň ako zlodej v noci. Podobne čítame v Matúšovom evanjeliu (24,43n): „Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, bdel by a zabránil by mu vniknúť do domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, kedy sa nenazdáte ". V gréckom origináli čítame doslova „vniknúť do domu" - pri stavbe domov sa v Palestíne často užívala utlačená hlina, alebo na slnku pálené tehly, takže pre zlodejov nebolo ťažké stenu prebúrať alebo bez veľkého hluku urobiť v nej otvor, zatiaľ čo nič netušiaci majiteľ odpočíval na plochej streche domu.
Náhle a nečakane uvrhne Kristov príchod svet do krízy. Kresťania to vedia a prežívajú už životné spoločenstvo s Pánom - preto môžu svoj život cielene zamerať k tomuto okamihu. Ako synovia svetla, tj. Božskej pravdy a života, majú žiť tak, aby pre nich Kristov príchod neznamenal odsúdenie, ale večný život. V nasledujúcich veršoch ich k tomu Pavol motivuje rôznymi obrazmi: byť bdelý a triezvy, bojovať zbraňami svetla, tj. Vierou, nádejou a láskou: „Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi. Tí, ktorí spia, spia v noci, a kto sa opíjajú, opíjajú sa v noci. My však, ktorí patríme dňu, buďme triezvi, oblečme si vieru a lásku ako pancier a nádej na spásu ako prilbu " (1 Sol 5, 6-8). Cez bolesti záverečnej kataklizmy sa zrodí konečný poriadok stvorenia: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, v mnohých krajinách budú zemetrasenia, bude hlad. To bude ešte len začiatok bolestí " (Mk 13,8). V tejto súvislosti uisťuje Pavol veriacich, že Boh ich chce skrze Ježiša Krista zachrániť a ich život dovŕšiť. Preto Boží Syn zomrel a vstal z mŕtvych. Preto smú kresťania s dôverou kráčať v ústrety dňu Pána: "Veď Boh nás neurčil k tomu, aby sme prepadli jeho hnevu, ale aby sme došli spásy skrze nášho Pána Ježiša Krista. On zomrel za nás, aby sme my, nech živí či zosnulí, žili spolu s ním " (1 Sol 5,9-10).
Pavol chce, aby si solúnski kresťania „v každej dobe i každej hodine" uvedomovali druhý príchod Pána. S tým istým obratom sa v Novom zákone stretneme v Skutkoch apoštolov (1,7), kde Vzkriesený odpovedá učeníkom, ktorí sa ho pýtajú, či chce obnoviť kráľovstvo pre Izraela: „Nie je vaša vec poznať čas a lehotu, ktorú si Otec ponechal vo svojej moci ". Namiesto toho je odkazuje na ich misijné poslanie v Izraeli a celom svete (Sk 1,8).
Slovné obrat „v každej dobe i každej hodine" ukazuje, že v apoštolskej dobe existovala v cirkvi od prvopočiatku otázka, ako dlho bude ešte trvať, než príde Ježiš Kristus so svojou mocou a velebnosťou, a čo dôležitého ešte medzitým nastane. Odpoveď Vzkrieseného na otázku apoštolov po okamihu zriadení Božej kráľovskej vlády poukazuje na to, že časové určenie tejto udalosti, a tým aj trvanie starého svetového poriadku, je vyhradené samotnému Bohu. To isté hovorí Ježišovými ústami Markovo evanjelium (Mk 13,32): „O tom dni alebo hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec." Z Markovho evanjelia (Mk 13,32) a Skutkov apoštolov (Sk 1,7) jasne vysvitá, že Ježiš Kristus neudal žiadny presný údaj ohľadom okamihu svojho druhého príchodu. Napriek tomu bola cirkev v apoštolskej dobe presvedčená o tom, že Ježiš čoskoro príde - ešte v prvej kresťanskej generácii po vzkriesení, a že zriadi svoju vládu. V tomto zmysle možno citovať veľa Ježišových výrokov, napr. Z Matúšovho evanjelia (Mt 10,23): „... nebudete hotoví so všetkými izraelskými mestami, než príde Syn človeka "; alebo evanjelia Markova (Mk 13,30): „Veru, hovorím vám, že nepominie toto pokolenie, kým sa to všetko nestane". Preto počítali prví kresťania s Kristovým príchodom v moci počas prvej kresťanskej generácie. K nim patril aj Pavol, ktorý bol presvedčený, že on a väčšina kresťanov z jeho obcí ešte druhý Kristov príchod zažije (Rím 13,11): „Už nastala hodina, aby ste sa prebudili zo spánku; veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil“. Pritom vedeli, že súd nad neveriacim Jeruzalemom s jeho úplným zničením bude smerodajnou udalosťou pre záverečnú fázu dejín spásy.
Evanjelisti Marek a Matúš sa domnievajú, že krátko po zániku chrámu a mesta Jeruzalema dôjde ku kozmickej katastrofe - ku koncu sveta. Až Lukáš počíta s dlhším obdobím do Kristovho druhého príchodu. To je doba misie medzi pohanmi. Marek a Matúš však - podobne ako Pavol - predpokladajú, že pred koncom sveta „musí byť evanjelium hlásané všetkým národom". Zdá sa však, že obaja evanjelisti - rovnako ako apoštol národov Pavol - boli presvedčení o tom, že niečo také sa môže stať v priebehu jednej, nanajvýš dvoch generácií. Napriek tomu musíme trvať na tom, že Ježiš neudal presnú chvíľu svojho druhého príchodu, ani nedal žiadne konkrétne pokyny ohľadom času.
Práve tak musíme konštatovať: Ježiš nabádal svojich učeníkov, že jeho druhý príchod môže nastať skoro po jeho vzkriesení, a tým je vyzýval k bdelosti. Svedčí o tom výroky v Markovom evanjeliu (Mk 13,33-37): „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas ... lebo neviete, kedy príde pán domu, či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta , alebo ráno "; a evanjeliu Lukášovom (Lk 12,45-46): „Keď si však ten sluha (učinený správcom) povie: 'Môj pán dlho nejde' a začne biť sluhov i slúžky, ... pán toho sluhu príde v deň, keď to nečaká, a v hodinu, ktorú netuší ". Do tohto rámca relatívnej blízkosti Kristovho druhého príchodu je treba zasadiť Ježišovej pokyny týkajúce nepredvídateľnosti a náhlosti jeho príchodu, ako napr. Výrok o zlodejovi z Prvého listu Solúnčanom (1 Sol 5,2): „Deň Pána príde ako zlodej v noci" , poukaz na pokolenie pred potopou v Matúšovom evanjeliu (Mt 24,37-42) alebo u Lukáša (Lk 17,26-28): "Ako bolo za dní Noe, tak bude aj za dní Syna človeka: jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korábu a prišla potopa a zahubila všetkých. Rovnako tak bolo za dní Lótových: jedli, pili, kupovali, predávali, sadili a stavali ..." a odmietnutie akéhokoľvek predpokladu druhého príchodu (Lk 17,20): „Kráľovstvo Božie neprichádza tak, aby ste to mohli vypozorovať ". Na tento aspekt poukazuje aj Pavol v Prvom liste Solúnčanom (1 Sol 5,2) a pripája výrok: „Keď budú hovoriť je pokoj a istota, vtedy príde znenazdania záhuba".
Z týchto záverov je zrejmé, že nasmerovanie veriacich na definitívnu budúcnosť u Boha, ktorú sľubuje viera a ktorú otvorilo vzkriesenie, neodcudzuje veriacich úlohám vo svete - v tomto duchu budeme počuť na dnešnú nedeľu aj podobenstvo o talentoch z Matúšovho evanjelia. To nám skôr im pripomína zodpovednosť vo svete a zároveň ich teší a posilňuje, aby si nad týmto svetom nezúfali, pretože Boh chce skrze Ježiša Krista spasiť všetkých ľudí: „On zomrel za nás, aby sme my, či živí či zosnulí, žili spolu s ním" (1 sol 5,10)
- Evanjelium, Mt 25,14-30
Podobenstvo o „talentoch“ (u Lk 19,11-27 sa nazýva podobenstvom o mínach; mna, gr. μνᾶ, je staroveká menová jednotka semitského pôvodu, používaná na Blízkom východe ale aj v Grécku; 1 talent = 60 mín) je Matúšom pripojené k predchádzajúcemu podobenstvu o desiatich svadobných družičkách uvádzacou formulkou na začiatku 14. verša („Bude to tak, ako keď ...“), ktorá je však z liturgickej perikopy vynechaná. Obe podobenstvá majú teda spoločnú tému a spoločne smerujú k záverečnému podobenstvu opisujúcemu Posledný súd (Mt 25,31-46), ktoré budeme počuť na budúcu nedeľu Krista Kráľa, poslednú nedeľu liturgického roka. Obidve podobenstvá (a môžeme k nim priradiť aj dvojpodobenstvo „o vernom a zlom sluhovi“, ktoré ich predchádza – por. Mt 24,45-51) vysvetľujú, čo to znamená „duchovne bdieť“ (výzva na duchovné bdenie, na bdelosť srdca, je podstatnou témou celej Ježišovej eschatologickej reči – por. Mt 24,42-44 ako aj 25,13; všetky tri spomenuté podobenstvá rozvíjajú hlavne túto tému), neupadnúť do duchovného spánku, ktorý by nám prekazil privítať Pána pri jeho druhom príchode, či skôr pri jeho návrate na konci dejín (odborný názov pre túto udalosť je parúzia, čo je grécke slovo, ktoré znamená slávnostný príchod panovníka) tak ako treba, podľa jeho vôle, teda tak, aby nás prijal do svojho večného Kráľovstva.
Dnešné podobenstvo začína obrázkom zo starovekého sveta, kde bohatý pán kvôli dlhodobému vzdialeniu sa (kvôli „ceste“; dôvod tejto cesty nie je spomenutý) zveril svoj majetok do správy trom správcom. Po svojom návrate žiadal od svojich správcov vyúčtovanie z narábania so zvereným majetkom. Prví dvaja správcovia sa zachovali tak, ako to od nich pán očakával, a preto dostali aj bohatú odmenu, ktorá nám pripomína Božiu odmenu v nebeskom kráľovstve (vojdi do radosti svojho pána – niektorí biblisti hovoria, že nejde o odkaz na Božie kráľovstvo, ale o vtedajšie vyjadrenie pozvania do užšieho spoločenstva s pánom, teda o „povýšenie“, ktoré v sebe obsahuje aj častejší kontakt s pánom, a to nielen „pracovne“, ale aj v súkromí, napr. časté pozvania k pánovmu stolu, do jeho domácnosti, do kruhu jeho rodiny). Pozornosť sa však sústreďuje na tretieho správcu, ktorý nesplnil pánovu vôľu.
Skôr, ako sa budeme zaoberať spôsobom myslenia tretieho správcu, ktoré ho vyradilo z blízkeho vzťahu s pánom, povedzme si ešte raz niečo o cieli všetkých týchto podobenstiev – o bdelosti. Bdelosť tu treba chápať nie je v telesnom či psychologickom zmysle ako unavujúce zotrvávanie pri vedomí aj napriek únave, ale ako istý postoj srdca. A Ježiš nám vysvetľuje, aký postoj srdca voči nemu si treba osvojiť, aby sme mohli pri jeho Druhom príchode vstúpiť do jeho Kráľovstva. Ježiš teda nič neponecháva na náhodu, nechce, aby sme mali nejasnosti ohľadne našej skutočnej situácie vo vzťahu k nemu, preto našu životnú situáciu, ktorá spočíva v očakávaní jeho parúzie (ktorá je pre väčšinu z nás spojená so smrťou), chce osvetliť z najrôznejších strán, aby sme presne vedeli, čo máme robiť a ako máme žiť, aby sme pri jeho Druhom príchode patrili medzi vyvolených. Ježiš nám zdôrazňuje, že si nemôžeme robiť so svojím pozemským životom, ktorý nám dal, čo sa nám zachce. Boli sme stvorení ako Boží služobníci, absolútne závislí na Bohu, ktorý je prameňom života, a Život má svoje pravidlá, zo zachovávania ktorých raz budeme skladať účty. Všetko, čo máme, je nám zverené ako cudzí majetok, ktorý nemôžeme používať podľa svojej ľubovôle, ale podľa Pánovho úmyslu, pričom nám stále necháva veľký priestor pre fantáziu a samostatnosť, ktorú od nás napokon očakáva, lebo práve to má byť vyjadrením nášho pozitívneho vzťahu k nemu.
Najlepšie ten správny postoj srdca vo vzťahu k Bohu pochopíme práve na negatívnom príklade toho „zlého a lenivého“ a „neužitočného“ sluhu, preto rozhovoru pána s ním Ježiš venuje v podobenstve aj najviac priestoru.
Zlý služobník, či správca, sa už od počiatku javí ako ten, ktorý má narušený vzťah voči svojmu pánovi. Vidí v ňom tvrdého človeka, vyčíta mu, že žne, kde nesial, a zbiera, kde nerozsýpal. Nielenže obviňuje svojho pána, ale otvorene sa priznáva k strachu pred ním. Je si vedomý svojej závislosti na pánovi, ale nepodriaďuje sa mu dobrovoľne, svoju závislosť na ňom pociťuje ako tvrdú a ťaživú, a preto sa proti svojmu pánovi búri ako voči vykorisťovateľovi, ktorý necháva za seba pracovať iných a žije na ich úkor. Tento správca teda v konečnom dôsledku odpiera pánovi svoju službu a nechce konať podľa jeho vôle, nedôveruje svojmu pánovi. Pánov majetok, ktorý dostal do správy, síce nespotrebuje pre seba, ale necháva ho nevyužitý, necháva ho ležať ladom a vracia ho pánovi v rovnakom stave, ako ho dostal.
Po tejto prvej krátkej introspekcii do vnútra tohto „zlého služobníka“, po prvom pohľade na postoj jeho srdca vo vzťahu k jeho pánovi, pozrime sa ešte bližšie na niektoré detaily takéhoto náboženského postoja – lebo ide naozaj o opis istého nesprávneho vzťahu človeka voči Bohu, a nielen o opis nejakých negatívnych medziľudských vzťahov. Začnime „od Adama“. Adam, pristihnutý pri hriechu, odpovedá Bohu ohľadne motívov svojho činu nasledovne: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3,12) Čo to vlastne Adam hovorí? Obviňuje Boha a útočí aj na jeho stvoriteľské dielo. Za všetko môže Pán a jeho stvorenie, ktorým je žena. Adam sa tvári ako nevinný, ako spravodlivý. Adam teda po hriechu sám seba vyhlasuje pred Bohom za spravodlivého.
Podobným spôsobom koná aj tretí správca. Hovorí svojmu šéfovi: „Pretože si taký, aký si, tu máš, čo je tvoje.“ Tento správca si vytvoril svoje vlastné meradlo spravodlivosti. To nie pán je ten, kto poveruje úlohami a odmeňuje podľa ich zvládnutia, ale služobník sám určuje, čo komu patrí. Áno, vracia pánovi jeho majetok, ktorý mu „podľa práva“ patrí – ale podľa akého práva? Podľa práva jemu podriadeného správcu. Jeho kolegovia svojho pána nehodnotili, ani mu neurčovali, čo má urobiť, len odovzdali zarobené peniaze, lebo vedeli, že to od nich pán očakáva. Pán je ten, kto poveruje úlohami a dáva odmenu podľa svojho zvrchovaného práva. Avšak tretí správca si nárokuje sám vyrieknuť verdikt o splnení svojej úlohy, a to aj s príslušným „ideologickým“ vysvetlením. Jeho dvaja kolegovia nekritizujú daný poriadok, nájdu si v ňom svoje miesto, pracujú, riskujú, zarábajú a nakoniec sa im to „nebesky“ vyplatí. Ich kolega sa však stavia do roly akéhosi filozofa a následne aj sudcu – najprv spochybňuje osobnosť pána, potom svojím strachom z neho (ktorý treba považovať len za výhovorku, lebo jeho správanie odporuje tvrdeniu o strachu – keby mal strach, určite by sa snažil viac, a zachoval by sa oveľa rozumnejšie; skôr tušil, že jeho pán ho nemôže potrestať ničím iným, len vylúčením zo svojho spoločenstva, na ktorom sluhovi však nezáležalo, práve preto sa správal tak, ako sa správal) odôvodňuje svoju nečinnosť a nerozumnosť (v zemi ukrytý poklad predsa mohol niekto nájsť a tak pripraviť pána o jeho majetok), a nakoniec pánovi odovzdáva v skutočnosti menej ako dostal do správy, lebo s majetkom konal úplne proti logike hospodárskych zákonov, nezarobil ani len úroky, ktoré by pán dostal, keby peniaze zveril nie nepodarenému správcovi ale banke (peňazomencom), teda pánovi vlastne spôsobil škodu. Sluhov problém však spočíva hlavne v jeho vzťahu k pánovi, keďže ho urážala v podstate samotná skutočnosť, že je pánovi podriadený, a že sa musí správať podľa jeho pravidiel, a preto sa pokúša nanútiť pánovi svoje pravidlá na základe vlastnej predstavy spravodlivosti, ktorá v skutočnosti prevracia vzťah pána a sluhu naopak.
Takúto zvrátenú logiku však prejavovali vo svojej forme zbožnosti nielen farizeji a zákonníci, ktorí svoje vlastné pravidlá zbožnosti povyšovali nad Božie zákony, ale prejavuje ju vlastne každý „poloveriaci“ či ateista, ktorý sa chce postaviť na miesto Boha a určovať Bohu, ako sa má voči nemu správať a vytvára si svoje vlastné normy spravodlivosti pred Bohom. Do tohto pokušenia však môžeme upadnúť všetci, ak uveríme viac vo svoju vlastnú než v Božiu spravodlivosť. Tento postoj je totiž ľahko zlučiteľný s vonkajšou úctou k Bohu a s formálnym náboženským životom, keďže zdravý ľudský rozum nevyhnutne núti človeka do uznania svojho navonok podriadeného postavenia voči svojmu Stvoriteľovi, ale ľudské srdce, ak neobjaví krásu a vznešenosť Božej lásky, odporuje uznať Boha za jediný zdroj svojho šťastia. To je vlastne hlavný dôvod nezodpovedného správania sa „zlého sluhu“. Pánov dar nebol ochotný prijať ako dar, lebo neveril, že by mu pán až tak dôveroval, a tento dar uznal iba za svoj dlh, ktorý musí pánovi vrátiť tak, ako mu bol prepožičaný. Domnieva sa, že vrátením tohto daru zadosťučiní požiadavke slušnosti a spravodlivosti, ale v skutočnosti pána urazil, lebo jeho darom pohrdol, odmietol jeho lásku, nemal záujem „vstúpiť do jeho radosti“, do bližšieho vzťahu s ním, nechcel sa stať členom jeho domácnosti a zdieľať s ním jeho osud, chcel od pána zostať nezávislý, chcel s ním jednať ako rovný s rovným, podľa svojich vlastných pravidiel, nechcel mať účasť na jeho živote, chcel mať svoj vlastný život, čo je síce možné vo vzťahu k ľuďom, ale nie vo vzťahu k Bohu, o ktorom hovorí toto podobenstvo, keďže bez Boha nemožno mať nijaký skutočný život.
Niektoré komentáre najmä k 1. čítaniu žalmu a evanjeliu sú pracované na základe materiálov z http://www.horcicnezrnko.sk/Katechezy/sv-vs-sv.html