Uvedenie do čítaní:
1. čítanie: Múd 6,12-16
Úryvok je dnes z Knihy Múdrosti.
Názov. V starých gréckych kódexoch má kniha nadpis Šalamúnova múdrosť (Sofía Salomónos). Patrí medzi deuterokánonické spisy didaktických kníh Starého zákona.
Autor najmladšieho starozákonného spisu, Knihy Múdrosti (anonymný helenistický Žid, možno učený rabín, žijúci v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii, v centre helenizmu a židovskej diaspóry), ktorú vytvoril niekedy v r. 80–30 pred Kristom, sa svojím dielom snaží dosiahnuť viacero cieľov:
1) v prvom rade sa snaží o posilnenie viery svojich bratov, Židov v diaspóre, vystavených škodlivému vplyvu rôznych pochybných filozoficko-náboženských prúdov v helenistickom prostredí;
2) okrem toho sa asi pokúša aj o dialóg s gréckou kultúrou; autor mal odvahu nadviazať „ekumenický“ dialóg s pohanmi a predstaviť im židovské náboženstvo v kategóriách ich myšlienkového sveta, ale nie ako dôkaz, že Božie posolstvo je rovnocenné filozofii, ale že ju naopak neprekonateľne prevyšuje;
3) napokon možno jeho knihu vnímať aj ako „príručku múdrosti pre vládcov“ (por. Múd 1,1 alebo 6,1-21: Výzva ku kráľom – z tejto časti knihy pochádza aj úryvok vybratý pre túto nedeľu), ktorých vzorom má byť Šalamún.
Pre dosiahnutie svojich cieľov, najmä toho prvého, sa snaží v srdciach svojich čitateľov vzbudiť túžbu po Božej múdrosti, ktorú opisuje v tých najpríťažlivejších obrazoch (najmä pre mužov, ktorým bola v tej patriarchálnej dobe jeho kniha adresovaná), napríklad v obraze krásnej mladej ženy (Kniha Prísloví, ktorá asi slúžila autorovi Knihy Múdrosti ako vzor v jeho učení o Božej múdrosti, predstavuje Múdrosť, gr. Sofiu, hebr. Chokma, ako mladé dievča, akoby Božiu dcéru, ktorá sa hrá pred Božou tvárou – por. Prís 8,30n; týmto obrazom sa možno nechal inšpirovať aj slávny Michelangelo pri freske stvorenia Adama v Sixtínskej kaplnke, kde sa Boh prstom vystretej pravice dotýka Adama a ľavou rukou objíma mladé dievča – niektorí v nej vidia Evu, iní Pannu Máriu, ale možno v nej vidieť aj Božiu Múdrosť, Sofiu – por. Múd 9,2: Človeka si stvoril svojou Múdrosťou).
Krása tejto ženy je samozrejme čisto duchovná a má materinské črty, napr. Vychádza v ústrety tým, čo po nej dychtia, aby sa im ukázala prvá, ako matka, ktorá hľadá svoje deti. Hľadač múdrosti v nej však môže vidieť aj svoju duchovnú priateľku či nevestu (por. Múd 8,9nn), s ktorou môže prežívať duchovné rozkoše, prípadne ako dobrú susedku, ktorá vie pomôcť aj poradiť v zložitých životných situáciách. Ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodni, priateľsky sa im ukazuje na cestách a pri každom premýšľaní sa stretá s nimi. Z ochoty, s ktorou sa Božia múdrosť rozdáva, je zrejmé, že je hlavne Božím darom a nie výsledkom ľudských schopností. Človek, ktorého srdca hľadá poznanie Boha, ju preto „ľahko zbadá“ a „nájde bez námahy“, ak ju hľadá, lebo ju nájde sedieť pri svojich dverách.
Božia múdrosť v tomto opise má tie vlastne isté črty, aké má Boh sám. Aj on sa dáva nájsť tým, čo ho hľadajú (Jer 29,13-14a: Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť – hovorí Pán), správa sa k nám ako dobrý otec k svojim deťom (Jer 31,9c: Som Izraelov otec, Efraim je môj prvorodený; Iz 64,7: Pane, ty si náš otec, my sme len hlina a ty si náš tvorca). Múdrosť môžeme v Starom Zákone vnímať aj ako šechínu, čo je výraz pre tajomnú Božiu prítomnosť medzi ľuďmi (por. Prís 8,31: Mojou radosťou je bývať s ľuďmi). V pobiblickej dobe sa výraz šechina začal u Židov používať všeobecne ako zástupný výraz pre Boha Izraela (JHVH).
Autor Knihy Múdrosti stotožňuje Múdrosť aj s Božím Duchom, ktorý preniká človeka (Múd 1,5-7; 7,22-23; 9,17) ako aj s Božím slovom (9,1-2), ktorým Boh stvoril svet. Jeho predstava Múdrosti je teda na rozdiel od Sirachovca a autora Knihy Prísloví, ktorí Múdrosť stotožňujú najmä s Božím zákonom, dynamickejšia, má osobnejšie črty (personifikácia Múdrosti nie je však v Starom zákone ničím neobvyklým – por. Prís 1; 8-9; Sir 24; Bar 3,9nn).
Svätopisec chce osobitne podčiarknuť skutočnosť, že k dosiahnutiu Božej múdrosti nie sú potrebné mimoriadne schopnosti, akoby táto múdrosť bola určená len pre úzky okruh zasvätencov ako v pohanských mystériách. K jej dosiahnutiu sa vyžaduje len srdce otvorené pre pravdu, ochotné podriadiť sa spoznanej Božej pravde. Nie je – na rozdiel od filozofie, teda ľudskej múdrosti – určená len pre učencov a vzdelancov, ale aj pre pospolitý ľud. Múdrosť sa však napriek tomu dáva len tým, ktorí ju hľadajú a túžia po nej, čoho prejavom je najmä náboženský život.
Nábožnosť sama osebe je teda múdrosťou (por. Prís 9,10: Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom), lebo je hľadaním Boha a kto hľadá Boha, dostáva do daru – okrem mnohých iných darov – múdrosť. Napokon, samotná túžba po Bohu je Božím darom, ktorému musí človek najprv otvoriť srdce, a tým samým prejavuje, že už prijal istý „dar múdrosti“, ktorý je považovaný za prvý z darov Pánovho Ducha (por. Iz 11,2).
Dnešný text je teda z II. časti, ktorá má podnadpis. Šalamún ako učiteľ múdrosti.
Pár poznámok k dnešnému textu:
Múdrosť žiari a nevädne; ľahko ju zbadajú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú.
Verš hovorí, že múdrosť svieti a je trvalá a môže byť videná tými, ktorí ju milujú, a nájdu ju tí, ktorí ju hľadajú. Dosiahnu ju tí, ktorí pre to, aby boli múdri aj niečo robia.
Vychádza v ústrety tým, čo po nej dychtia, aby sa im ukázala prvá.
Múdrosť je zároveň aj dar. Je ústretová ku všetkým, ktorí túžia po jej poznaní.
Kto ju vyhľadáva včasráno, nebude sa namáhať, lebo ju nájde sedieť pri svojich dverách.
Múdry človek koná vždy a všade správne.
Premýšľať o nej je vrchol rozumnosti a kto kvôli nej bdie, rýchlo nadobudne istotu.
Múdrosť vyžaduje aj bedlivosť a snahu. Podľa hesla: Quidquid agis, prudenter agas et respice finem (Čokoľvek robíš, múdro rob a pozeraj na koniec).
Lebo ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodni, priateľsky sa im ukazuje na cestách a pri každom premýšľaní sa stretá s nimi.
Múdrosť je Boží dar – často nezaslúžený.
Medzispev: Ž 63, 2. 3-4. 5-6. 7-8
R.: Za tebou prahne moja duša, Pane, Bože môj.
Bože, ty si môj Boh, * už od úsvitu sa viniem k tebe.
Za tebou prahne moja duša, * za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, R.
tak ťa túžim uzrieť vo svätyni * a vidieť tvoju moc a slávu.
Veď tvoja milosť je lepšia než život; * moje pery budú ťa oslavovať. R.
Celý život ťa chcem velebiť * a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe. Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša * a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami. R.
Na svojom lôžku myslím na teba, * o tebe rozjímam hneď za rána. Lebo ty si mi pomáhal * a pod ochranou tvojich krídel budem plesať. R
Poznámka k medzispevu:
Vybrané verše žalmu vyjadrujú túžbu po osobnom poznaní Boha, ktorá vedie k získaniu pravej múdrosti, o ktorej hovorí prvé čítanie. Evanjelium obrazným spôsobom vyjadruje, že bez skutočnej túžby po Bohu a bez skutočnej lásky k Bohu, ktorá chýbala „hlúpym družičkám“, teda bez osobného vzťahu k Bohu, je len ťažko možné dosiahnuť spásu. „Múdry kresťan“ sa preto nemôže uspokojiť s tradicionalistickým, zvykovým chápaním svojho náboženského života.
- čítanie, 1 Sol 4,13-18
Výklad:
Ak chceme vysvetliť dnešný náročný text, musíme si uvedomiť, že Pavol nie je skutočným apokalyptikom, ale teológom dejín spásy. Teda tým, kto v dejinách vidí stopy Boha, jeho činy a hovorí o nich ako o niečom podstatnom pre život človeka.
Ak zoberieme do úvahy celý text Listu Solúnčanom nachádzame v ňom pravý eschatologický text ponorený do apokalyptického sfarbenia.
Pavol reaguje na ťažkosti, ktorým čelia solúnski veriaci v dôsledku smrti niektorých jeho členov, ktorí sa nedožili „Pánovho dňa“ – jeho druhého príchodu.
Pod vplyvom apokalyptických vízií a duchovných prúdov tej doby, boli Solúnčania presvedčení, že Kristovo vzkriesenie a jeho zjavenie v sláve, o čom im Pavol určite povedal pri prvom zvestovaní, platí iba pre tých, ktorí budú čakať tu na zemi na príchod Pána. Čo so zosnulými? Pavol ich upokojuje; najskôr načrtne ich súčasný stav z pohľadu budúcnosti a potom im o tejto budúcnosti hovorí pomocou apokalyptických motívov. Ich súčasný stav je poznačený Kristovým vzkriesením a aj pre nich sa už začala budúcnosť vzkriesenia. Úplné uskutočnenie tohto vzkriesenia Pavol popisuje ako Kristov príchod v sláve, na ktorou sa budú podieľať živí i mŕtvi, ktorí majú byť vzkriesení.
Jediný rozdiel pri zjavení sa Krista, bude v tom, že mŕtvi budú vzkriesení a živí tiež prejdú určitou zmenou tým, že budú v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi.
Pri opise konca použil Pavol apokalyptický scenár. Nešlo mu o vyčerpávajúce vysvetľovanie posledných udalostí, ale v starostlivosti o Solúnčanov spája, interpretuje, redukuje a konkretizuje apokalyptické motívy v snahe posilniť nádej a dôveru Solúnčanov.
Pavol apokalyptické motívy, ktoré boli vtom čase bežné, prispôsobuje a usmerňuje kristologickým presvedčením o trvalom spoločenstve s Pánom. V tomto zmysle možno povedať, že apokalyptické tradície využíva v prospech Kristológie, to znamená, že základná kristologická štruktúra jeho myslenia ovplyvňuje eschatologické predstavy a obmedzuje jeho prijatie vtedajších apokalyptických predstáv.
- evanjelium, Mt 25,1-13
Evanjeliové úryvky posledných troch nedieľ cyklu C sú vybraté z „eschatologickej reči“ (Mt 24 – 25) Matúšovho evanjelia, resp. z jej záverečnej časti (25. kap.). Ide o poslednú z piatich „veľkých Ježišových rečí“, okolo ktorých Matúš zostavil svoje evanjelium; niektorí biblisti za súčasť tejto reči považujú aj 23. kapitolu – „reč“ o pokušení farizejstva a zákonníctva v Cirkvi, a to na základe literárnych znakov, ktoré nasvedčujú tomu, že Matúš obsah týchto 3 kapitol zostavil ako jeden celok, ktorého ústrednou témou je súd – po súde nad farizejmi a zákonníkmi nasleduje súd nad Jeruzalemom a celým židovským národom, a napokon nad Cirkvou a ľudstvom; niektorí biblisti túto reč ako celok preto nazývajú Ježišovou „súdnou rečou“.
Eschatologická reč, ktorá sa s istými obmenami nachádza aj v ostatných dvoch synoptických evanjeliách (por. Mk 13 – Matúš pravdepodobne aj v tejto reči vychádza z Markovej predlohy – a Lk 17,22-37 a 21,5-36 – tzv. „malá a veľká Lukášova apokalypsa), opisuje – stručne povedané – zavŕšenie Božieho kráľovstva na zemi. Táto reč v Matúšovom evanjeliu obsahuje aj päť podobenstiev (ak medzi podobenstvá „voľne“ zaradíme aj sériu alegorických obrazov v Mt 24,32-41, začínajúcich slovami: Od figovníka sa naučte podobenstvo, pričom do literárnej formy podobenstva môžeme zaradiť aspoň „podobenstvo o potope“, keďže obsahuje, resp. sa odvoláva na istý „príbeh“, čo je jeden zo znakov, ktorým môžeme odlíšiť podobenstvo od alegórie, resp. obraznej reči), z ktorých tretie je obsahom dnešnej evanjeliovej perikopy.
Podobenstvo o múdrych a hlúpych pannách (resp. svadobných družičkách, ktorými mohli byť iba panenské dievčatá, v čom takisto možno vidieť symbol požiadavky „duchovného panenstva“ každého skutočného Ježišovho učeníka, ktorý nesmie patriť tomuto svetu, ale iba Kristovi) nás učí o nevyhnutnosti vnútornej bdelosti (bdelosti srdca) vzhľadom na pripravenosť vstúpiť do Božieho kráľovstva, ako aj o požiadavke „vytrvať až do konca“. Môžeme povedať, že je to aj podobenstvo namierené proti trestuhodnej životnej nezodpovednosti a ľahkomyseľnosti, s akou ľudia pristupujú k svojmu večnému osudu.
Toto podobenstvo má spoločné črty s podobenstvom o dvoch staviteľoch (Mt 7,24-27), ktorým sa končí „horská reč“ (Mt 5 – 7). Matúš sa teda na konci piatej reči vracia k téme, ktorou ukončil Ježišovu prvú reč vo svojom evanjeliu; ide o tému, ktorá je veľmi dôležitá aj v duchovnosti Starého Zákona – protiklad medzi múdrosťou a hlúposťou srdca (vierou a neverou), ktorý tvorí dôležitý prvok tak múdroslovnej ako aj prorockej literatúry (por. napr. Jer 5,4.21, ale aj Ž 1,6 – Dve cesty: Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, ale cesta bezbožných vedie do záhuby). Súčasne nadväzuje na predchádzajúce podobenstvo o vernom (múdrom) a nevernom (hlúpom) sluhovi (a myšlienkovo predchádza následné podobenstvo o talentoch – aktívne správanie sa sluhov, ktorí so zverenými talentami obchodovali a nezakopali ich do zeme, pripomína prezieravosť múdrych družičiek, ktoré si zaobstarali dostatok lampového oleja do zásoby: Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob). Nie bezvýznamné je aj miesto, kde odznelo toto podobenstvo, resp. celá eschatologická reč – na Olivovej hore (por. Mt 24,3). Olivová hora je miesto, kde podľa proroka Zachariáša Pán „v ten deň nohami zastane“ (Zach 14,4), teda miesto „Posledného súdu“.
Podobenstvo sa začína typickým Ježišovým výrokom: Nebeské kráľovstvo sa bude podobať. Nebeské kráľovstva je na jednej strane skutočnosť budúca (aj vzhľadom na jeho zavŕšenie v „posledný deň“, ktorý bude rozhodujúcim dňom pre každého človeka) a predsa už prítomná (keďže je už medzi nami prítomný Kráľ tohto kráľovstva, Ježiš, a jeho kráľovstvo už prebýva a pôsobí v našich srdciach), a preto náš terajší postoj voči tomuto kráľovstvu (ale zvlášť voči jeho Kráľovi) rozhodne o našej prítomnosti v tom budúcom kráľovstve.
Svadba je v Oriente najradostnejšou udalosťou celej komunity. Pozvaní na svadbu, zvlášť družičky, ktoré majú tvoriť sprievod ženícha a nevesty, nemôžu toto pozvanie odmietnuť a očakáva sa, že k svojim svadobným povinnostiam pristúpia nielen zodpovedne, ale aj s veľkým entuziazmom. Dôležitou súčasťou svadby bol svadobný sprievod (asi) z rodičovského domu nevesty do budúceho spoločného bydliska páru (z podobenstva nevieme určiť presný dôvod čakania družičiek na ženícha, prečo teda ženích dlho neprichádzal – biblisti za najpravdepodobnejší dôvod tohto meškania považujú vyjednávanie o vene, ktoré má ženích zaplatiť za nevestu; toto vyjednávanie je samo osebe zložitým rituálom, v ktorom majú orientálci veľkú záľubu, a preto si vyžaduje dlhý čas). Tento sprievod mali družičky sprevádzať so zažatými lampami, preto museli mať dostatočnú zásobu lampového oleja.
Kvôli dlhému čakaniu, ktoré sa pretiahlo až do hlbokej noci, všetky družičky zaspali. Je dôležité všimnúť si, že družičky nie sú kritizované za to, že zaspali, ako by to človeka mohlo napadnúť na základe prvotného významu slovesa „bdieť“, ktoré je v tomto texte kľúčové, ale zle dopadli len tie družičky, ktoré ešte pred príchodom k domu nevesty (resp. miesta, z ktorého sa mal začať svadobný sprievod), nevyužili čas na zabezpečenie si dostatočného množstva oleja (príchod ženícha je tu teda jasným odkazom na parúziu a príprava na tento príchod je časom pozemskej skúšky). Z toho, že družičky si mohli dovoliť pred príchodom ženícha aj pospať, stačilo, že si nachystali dostatok oleja, vyplýva, že pripravenosť či bdelosť, ku ktorej nás toto podobenstvo (ako aj iné texty evanjelií) vyzýva, nemá byť akási napätá, plná strachu a vnútorného nepokoja, akoby Kristus bol „kontrolór“, ktorý chce človeka „nachytať“, alebo náročný šéf, ktorý vyžaduje, aby sme pracovali na 110 a viac percent. Evanjeliová bdelosť je plná pokoja a dovoľuje aj občasné „zabudnutie sa“, nemusí byť formálne dokonalá ako bdelosť vojaka na stráži, ktorá ho vyčerpáva, a ktorú udržiava len nasilu, z povinnosti. Čo je to kresťanská bdelosť, si vysvetlíme na konci.
Rozdiel medzi družičkami sa ukáže až potom, keď ženích prišiel a bolo mu treba zabezpečiť sprievod so svetlom. Zrazu sa ukázalo, že časť družičiek zanedbala istú skutočnosť, kvôli ktorej boli vybraté do svadobného sprievodu – nemali dostatok oleja do lámp, a teda nielenže boli v sprievode „zbytočné“, ale ešte aj pokazili slávnostnú atmosféru svadobného sprievodu, keďže v ňom nebolo toľko svetla, koľko malo byť. Snažili sa túto chybu ešte nejako napraviť dodatočným zakúpením oleja, ale pri nakupovaní sa zdržali tak dlho, že sprievod sa uskutočnil aj bez nich. Keďže neboli vo svadobnom sprievode, stratili aj právo zúčastniť sa svadobnej hostiny. Ich hanba je výstižne vyjadrená ich zúfalým volaním ženícha a dobýjaním si vstupu na svadbu a následným odmietnutím ženícha.
V Ježišovom vlastnom podaní malo toto podobenstvo asi iný zmysel, než aký má v koncepte Matúšovho evanjelia. Ježiš toto podobenstvo adresoval tým, ktorí mali jeho zvesti o spáse ešte len uveriť. Bolo to jedno z podobenstiev, ktoré malo upozorniť na kritickú chvíľu dejín: teraz je čas spásy, teraz je tu hlásateľ Božieho kráľovstva, je tu Mesiáš, teraz je jedinečná šanca prijať ho ako svojho Kráľa a tak vojsť na mesiášsku hostinu, teda do Božieho kráľovstva. Kto toto „teraz“ premešká, ten nevojde dovnútra. V Matúšovom evanjeliu, ktoré bolo písané pre druhú generáciu kresťanov, kedy už opadlo napäté očakávanie skorého druhého príchodu Pána, už nejde o samotnú zvesť spásy, ale o postoj veriacich, ktorí ochabli v prvotnej horlivosti. V tomto zmysle patrí Matúšovo varovanie pred upadnutím do povrchnosti a ľahostajnosti viery aj nám – nesmieme sa dať pomýliť tým, že sa zdá, akoby sa Kristovým príchodom nič závažné nestalo a akoby sme si mohli užívať radosti tohto sveta bez ohľadu na očakávanie príchodu Pána. Ženích určite príde, to je isté, o tom nesmie nik pochybovať. Družičky, ktoré mali vojsť na Pánovu hostinu, už nie sú Židia, ktorí počúvali Ježiša a mali sa obrátiť, ale obrátení kresťania, ktorí však majú zo svojej viery vyvodiť dôsledky – majú žiť stále ako pozvaní, ako vyvolení, ako svadobní hostia, ktorí majú už-už vstúpiť.
Zásadnou otázkou vyplývajúcou z tohto podobenstva je dôvod ľahostajnosti „hlúpych družičiek“. Čo spôsobilo ich zábudlivosť a nepripravenosť zapojiť sa do svadobného sprievodu v rozhodujúcej chvíli? Odpovedať na túto otázku môžeme viacerými spôsobmi, ale zdá sa, že najsprávnejšia odpoveď sa bude týkať vzťahu družičiek k ženíchovi. Družičky boli pozvané na svadbu ako ženíchove priateľky, ale im v skutočnosti na ženíchovi nezáležalo. Oni sa išli iba zabaviť, nešli na svadbu kvôli ženíchovi, ale kvôli sebe. A táto ľahostajnosť voči ženíchovi bola príčinou, že zabudli na niečo podstatné. A to sa môže ľahko stať, aj sa stáva kresťanom, že svoj náboženský život prežívajú len navonok, bez účasti srdca, bez skutočného vzťahu s Kristom, jednoducho len ako formálni, ľahostajní kresťania; ide im len o zachovávanie náboženských tradícii zo svetských dôvodov, napr. kvôli istému „kultúrnemu obohateniu“ svojho života – nejde im o Krista. Nepochopili a nikdy nezakúsili jeho lásku. Lampa bez oleja, to je obraz kresťanstva bez lásky ku Kristovi. V kresťanstve však nejde v prvom rade o náboženstvo, o náboženské praktiky, ba dokonca nejde v prvom rade ani o morálku, ba ani o dokonale formálne čistú náuku o Bohu či o Kristovi. V kresťanstve ide o samotného Krista. On je Ženích, ktorý prišiel na svet, aby nás pozval na svoju večnú nebeskú svadbu. Svoj manželský sľub, ktorým sa nám celkom odovzdal, urobil na kríži, a teraz čaká, kým sa jeho nevesta Cirkev pripojí k nemu na večnej svadobnej hostine v jeho Kráľovstve. Kresťanstvo prežívané bez tohto vzťahu lásky s Kristom, Ženíchom, je len čistením, či pozlacovaním lampy náboženstva, ale bez oleja lásky. A tak sa môže stať, že bez tohto oleja lásky nás Ženích Kristus nespozná ako svoju nevestu a neprijme nás na svoju svadbu napriek tomu, že budeme mať v rukách lampu dokonale zachovávaného náboženstva.
Ježiš totiž neprišiel v prvom rade založiť nové náboženstvo. Priniesol nám sám seba a pozvanie do svojho Kráľovstva. Ale je pravda, že vďaka náboženstvu a náboženskému životu máme väčšiu šancu spoznať Krista a prijať jeho lásku k nám. Je ale dôležité, aby sme svoj náboženský život naozaj zamerali na neho samotného, aby sme pri každom náboženskom úkone, či už sa modlíme, alebo sme na sv. omši, alebo konáme skutky milosrdenstva, alebo konáme pôst, mysleli nie na seba a na svoj náboženský výkon (ako farizeji a zákonníci – a každý hlboko náboženský človek má veľmi blízko k ich spôsobu myslenia, je teda v neustálom pokušení urobiť si zo svojich náboženských praktík samospasiteľnú poistku), ale na Krista samotného, a snažili sa stále viac vnímať jeho lásku k nám, aby sme aj my sami začali prežívať lásku k nemu. Láska nás urobí bdelými, aby sme boli kedykoľvek pripravení prijať Krista ako svojho Ženícha, tak ako priateľ je kedykoľvek pripravený prijať do svojho domu svojho dobrého priateľa, alebo matka svoje deti, alebo manžel svoju milovanú manželku, ktorá bola dlho od neho vzdialená. Toto podobenstvo nás teda vyzýva k sústredeniu sa na to, čo je podstatou kresťanstva – na osobný vzťah s Kristom; bez tohto vzťahu je naša spása ohrozená. Avšak zo všetkých náboženských praktík je práve nadviazanie tohto vzťahu to najťažšie – skutočná viera však začína až týmto osobným vzťahom s Kristom. Kresťanská bdelosť teda nie je nič iné ako láska ku Kristovi. Kto ju nemá, duchovne spí, nebdie, je neprebudený, a to aj keby si plnil svoje náboženské povinnosti na 110 a viac percent; a preto zo všetkého najviac by sme mali túžiť po svojom duchovnom prebudení, ktoré spočíva v snahe o nadviazanie osobného vzťahu s Kristom, ktorý je však viac darom ako ľudským výkonom – ale duchovné dary sa dávajú len tým, ktorí po nich túžia.
Niektoré komentáre najmä k 1. čítaniu a evanjeliu sú pracované na základe materiálov z http://www.horcicnezrnko.sk/Katechezy/sv-vs-sv.html