Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do čítaní:

1. čítanie, Ex 22,20-26

Povedzme si niečo o knihe z ktorej máme dnešné prvé čítanie:

Názov:

Exodus je grécko-latinský názov druhej knihy Pentateuchu, po slovensky „východ, odchod“, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu, vyslobodenia Izraelitov z Egypta.

Kniha Exodus sa často označuje názvom „Evanjelium Starého zákona“, lebo ako evanjelium aj Exodus ohlasuje „dobrú zvesť“ o spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu (porov. 4,31), aby ho vyslobodil a urobil z neho „svätý národ“ (porov. 19,4-6).

Obsah:

 Knihu Exodus treba chápať ako súčasť Pentateuchu, lebo odchod Izraelitov z Egypta, uzavretie zmluvy medzi Bohom Jahve a vyvoleným národom, vyhlásenie zákonov a kultových predpisov pri vrchu Sinaj sú iba jednou, i keď veľmi dôležitou etapou dejín, ktoré sa začínajú stvorením sveta v Knihe Genezis a končia v Deuteronómiu Mojžišovými „rečami“ pred zaujatím Kanaánu izraelskými kmeňmi.

V rámci dejín spásy a z teologického hľadiska má Exodus osobitné miesto, lebo podáva učenie o vyslobodení Izraela z otroctva priamym Božím zásahom, o zmluve medzi Jahvem a izraelským ľudom, o Mojžišovi ako vodcovi, zákonodarcovi a orodovníkovi za neverný ľud, o izraelskom zákonodarstve, o vzniku hlavných židovských sviatkov (Pascha, sviatok Nekvasených chlebov, Pentekostes a sviatok Stánkov), ktorými sa každoročne v izraelskom kulte sprítomňovali udalosti Exodu atď. V Novom zákone sa všetky tieto udalosti pokladajú za predobrazy vyslobodenia a spásy v Ježišovi Kristovi.

Hlavné teologické témy a pojmy Exodu nadobúdajú v kresťanstve a v kresťanskej liturgii plnší význam, napr. Pascha, zmluva, veľkonočný baránok, manna, prechod cez Červené more, nekvasený chlieb atď. Cirkevní Otcovia podávajú v kresťanskej relektúre spomínaných tém vo svojich homíliách a katechézach hlboké vysvetlenia a úvahy.

Rozdelenie:

Keďže naratívne časti sú poprepletané zákonnými textami a úpravami o stavbe svätyne, členenie knihy nie je také priehľadné ako v Knihe Genezis. Knihu Exodus možno rozdeliť takto:

  1. „Historicko“-naratívna časť (1,1 – 18,27):
    1. Izraeliti v Egypte (1,1 – 11,10):
    2. Východ z Egypta (12,1 – 18,27):
  2. Uzavretie zmluvy a vyhlásenie zákonov na Sinaji (19,1 – 40,38):
    1. Uzavretie sinajskej zmluvy (19,1 – 24,18):
    2. Bohoslužobné ustanovenia a nariadenia (25,1 – 31,17):
    3. Odpad ľudu a obnovenie zákona (31,18 – 34,35):
    4. Vykonanie bohoslužobných nariadení (35,1 – 40,38):

Pre hlbšie pochopenie teologického obsahu Knihy Exodus treba vyzdvihnúť význam, ktorý malo vyslobodenie z Egypta v náboženskom živote izraelského ľudu a v biblickej tradícii.

Exodus v živote izraelského národa:

  1. Zrodenie izraelského národa.

Vyslobodenie z Egypta bol epochálny zvrat, keď Izrael začal existovať ako osobitný národ. Takmer všetky prejavy národného, sociálneho a náboženského života Izraela, jeho inštitúcie, zákony, bohopocta a pod. majú svoje korene, svoje odôvodnenie a zmysel existencie v dejinnej udalosti vyslobodenia z Egypta.

  1. Životné poznanie pravého Boha.

Exodus bol pre Izrael výnimočným obdobím, v ktorom vlastnou skúsenosťou nadobudol poznanie o pravom Bohu, o jeho priamych zásahoch do dejín izraelského národa a o jeho dobrote a láske k nemu.

Dnešný úryvok je z II. časti: A: Uzavretie sinajskej zmluvy (19,1 – 24,18):

Význam „východu z Egypta“ pre izraelský národ. Je teda vybraný z najstaršej zbierky starozákonných právnych predpisov, z takzvanej Knihy zmluvy. Pred touto zbierkou čítame o Božom zjavení a odovzdaní Desatora, za ňou nasleduje rozprávanie o uzavretí zmluvy na Sinaji. Práve v ňom narážame na označenie Kniha zmluvy: „... Mojžiš vzal knihu zmluvy a čítal ľudu" (Ex 24,7).

Text, ktorý nazývame Knihou zmluvy, vznikal dlhú dobu. Ešte než bol zasadený na terajšie miesto v Druhej knihe Mojžišovej, existoval ako samostatná zbierka. Rozoznávame v nej teologický úvod, dve hlavné časti a záver. Úryvok, vybraný pre dnešnú nedeľu, sa nachádza na konci úvodu. Obsahuje sociálne ustanovenia na ochranu pred vykorisťovaním a utláčaním. Predchádzajúce aj nasledujúce verše sa naproti tomu zaoberajú pochybeniam v oblasti náboženskej a kultový.

Náš úryvok môžeme rozdeliť na dve časti. Prvý stanovuje ochranu cudzincom, vdov a sirôt. Druhá si všíma ustanovenia o pôžičke. Príkazy „nežiadaj" alebo „vráť" pripomínajú vyjadrovania Desatora. Tu sa navyše hrozí trestom v prípade neuposlúchnutia. Takáto právne ustanovenia, ktoré vychádzajú z určitej modelovej situácie - ak budeš konať takto, potom počítaj s touto odplatou - poznáme z niektorých starovekých textov, napríklad z tzv. Chammurapiho kódexu. Obe časti sú navzájom prepojené motívom „ak bude si mne postihnutý človek sťažovať, vypočujem ho."

S podobnými príkazy sa v rámci piatich kníh Mojžišových stretneme aj v neskorších právnych zbierkach; konkrétne v tzv. Zákone svätosti v Tretej knihe Mojžišovej (Lv 17-26) a predovšetkým v tzv. Deuteronomistickom zákonníku Piatej knihy Mojžišovej (Dt 12-26). Vykorisťovanie cudzincov, vdov a sirôt, vyberanie úrokov a úžeru kritizujú veľmi často proroci. Ezechiel vidí v týchto zločinoch príčinu zničenie Jeruzalema Babylončanmi.

Exegéza

Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine.

Varovanie pred vykorisťovaním prisťahovalcov nájdeme v Starom zákone niekoľkokrát. V rámci Knihy zmluvy sa s ním stretneme ešte raz, tentoraz s odôvodnením: Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine.

Práve spomienka na vlastný osud prisťahovalcov a na núdzu s tým spojenú by mala vzbudiť súcit s prisťahovalcami v Izraeli a Judsku. Hlavnými príčinami, ktoré prinútia človeka opustiť vlasť a stať sa cudzinec, sú hlad a vojna. Z týchto dôvodov sa kedysi stal prisťahovalcom v Egypte Abrahám alebo Jakubovi synovia. Zvláštne zdôrazňovanie role prisťahovalcov v Piatej knihe Mojžišovej môže súvisieť s utečencami, ktorí sa po zničení severného kráľovstva r. 722 pred Kristom usadili v južnom kráľovstve. Na niektorých miestach sa priamo hovorí, že Pán miluje prisťahovalcov a poskytuje im potravu a odev. Práve tak majú milovať prisťahovalcov Izraeliti. V devätnástej kapitole Tretia knihy Mojžišovej sa vzťahuje príkaz lásky k blížnemu výslovne na prisťahovalcov: „Ten, kto bude s vami prebývať ako prisťahovalec, bude vám ako domorodec. Budeš ho milovať ako seba samého" (Lv 19,34).

Vdove a sirote neublížite!

Často bývajú spolu s prisťahovalcami uvedené jedným dychom ďalšie dve skupiny osôb, ktoré boli odkázané na právnu pomoc: vdovy a siroty. Pretože nemali mužskej ochrany, boli odkázaní na ochranu pred vykorisťovaním a materiálnu podporu. Kým v okolí Izraela sa týchto ľudí ujíma panovník, v Starom zákone sa za ne stavia Pán. Ako „otec sirôt a vdov" (Ž 68,6) preberá zodpovednosť prislúchajúcu celej spoločnosti. Nechá pre nich vyberať desiatok, zabezpečuje im účasť na slávnostiach a paberkovaní pri žatve.

Ak ich budete trápiť, budú volať ku mne a ja budem počuť ich nárek; vzplanie môj hnev a pobijem vás mečom a vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami.

Boh uisťuje alebo dokonca prisahá, že v prípade, keď začuje volanie z núdze, vyslyší ich a postihnutým pomôže. Hrozba z Božích úst znie tvrdo, má však znovu zdôrazniť význam predchádzajúcich príkazov. Zvrat v pomeroch – „vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami " - má viesť k súcitu s tými, ktorí sa teraz nachádzajú v núdzi. Podobné nasadenie v sociálnej oblasti požaduje rozprávanie o poslednom súde vo 25. kapitole Matúšovho evanjelia. Slová o Božom hneve sú prorockým výrazom odsúdenia. Tu vyjadrujú reakciu na pochybenia v sociálnej a náboženskej oblasti.

Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudákovi, ktorý býva s tebou, nesprávaj sa k nemu ako veriteľ; nežiadajte od neho úroky.

Slovo úrok trochu v preklade oslabuje pôvodnej hebrejský text. Použitý slovný koreň znamená v pôvodine „odhryznúť" a až v prenesenom zmysle „žiadať úrok." Zákaz sa vzťahuje na pôžičku chudobným spoluobčanom, u cudzincov je vyberanie úroku výslovne povolené. Pozadím tohto pravidla je solidarita kočovného kmeňa alebo poľnohospodárskej usadlosti. Pätnásty žalm (15,5) považuje za spravodlivého človeka, ktorý nepožičiava peniaze na úrok. Egyptskí alebo Babylonskí obchodníci a kupci považovali naproti tomu za samozrejmé brať ako úrok 20 až 50 percent pôžičky. Nevieme, nakoľko sa tento pokus znemožniť branie úrokov a prejaviť tak solidaritu presadil v mnohotvárnych obchodných vzťahoch medzi obyvateľmi starovekých krajín.

Ak vezmeš od svojho blížneho plášť do zálohy, vráť mu ho do západu slnka. Veď je to jeho jediná prikrývka, odev na jeho telo, nemá nič iné, v čom by spal.

Odev bol ako hodnotný predmet najpoužívanejšie zálohou. Dlžníka sa však týkali rôzne ochranné opatrenia. Za zálohu sa nesmel vziať mlynský kameň, dôležitý záloh sa musela vrátiť pred západom slnka, odev vdovy bol ako zástava zakázaný.

Ak bude volať ku mne, vypočujem ho, lebo som milosrdný.

Posledná veta znie v hebrejčine doslova „lebo som milostivý." Prídavné meno „milostivý" vyjadruje v Biblii celkom trinásťkrát výlučnú Božiu vlastnosť. Na dvanástich miestach je pritom spojené s prídavným menom „milosrdný." Slovné spojenie „milostivý a milosrdný" vystihuje láskyplnú náklonnosť Boha k ľuďom. Zatiaľ čo prvá časť nášho úryvku končí hrozbou, na konci druhej časti sa stretávame s pohľadom milujúci bytosti.

Úvaha

Úryvok je napriek starobylému rázu názorným príkladom biblických stimulov k sociálnej etike. Z tohto obrazu o Bohu čerpajú tiež novozákonní autori.

Prvá časť úryvku rozvíja takzvané „zlaté pravidlo" (Mt 7,11). Odkaz na vlastné prisťahovalectvo má viesť k ľudskému konaniu z cudzincami; varovanie pred možnosťou ovdovenia a osirenia vo vlastnej rodine, má vyvolať ohľad na postihnutých. Skutočnosť, že Boh sa ujíma najmä chudobných, ktorí nemajú pomocníkov, nie je lacnou útechou, ale úlohou pre celú spoločnosť, a to už v Starom zákone. 

Na túto tradíciu v knihách Mojžišových a u prorokov nadväzuje aj Ježiša. Náš úryvok ukazuje, že aj Starý zákon možno chápať ako radostné posolstvo, zvlášť pre akokoľvek postihnutých. Môžeme si tiež všimnúť, že táto radostná zvesť sa nachádza v rámci Zákona.

Božia reč vyzývajúca k sociálnemu postoju, vrcholí v slovách: „lebo som milostivý". Na tento obraz o Bohu nadväzuje Ježiš prikázaním lásky k Bohu a blížnemu. Úryvok Matúšovho evanjelia nám túto nedeľu priblíži, ako chcel jeden z farizejov, znalec Zákona, uviesť Ježiša do úzkych a spýtal sa: „Učiteľ, ktoré prikázanie je v Zákone najväčšie? Ježiš mu odpovedal: Miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci "(Mt 22,34-40).

V tejto súvislosti je dobré uvedomiť si, že v medzispeve po prvom čítaní zaznie niektoré veršov 18. žalmu. Medzi jednotlivými časťami žalmu budeme spievať slová: „Milujem ťa, Pane, ty moja sila!" Vyjadrujeme tak jedinú správnu odpoveď na požiadavky Mojžišovho zákona aj na Ježišovo prikázanie.

Veľmi poučným komentárom k nášmu úryvku môžu byť slová zo 6. kapitoly Lukášovho evanjelia: „A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,34-36).

Pri znaku pokoja by snáď bolo vhodné upozorniť, že toto gesto naznačuje, ako je láska k Bohu a ľuďom dvoma stranami tej istej mince. Podobne je tomu s výzvou „choďte v mene Božom!" Neukončuje iba bohoslužbu, ale povzbudzuje veriacich k službe ľuďom, s ktorými sa stretávame vo svojom každodennom živote.

Náš život pochádza od Boha. Preto môžeme svoje sily nasadiť v prospech slabých. Vnímať Božiu lásku a milovať druhých ľudí patrí neodlúčiteľne k sebe. Modlitba svätej omše sa navyše zmieňuje o zasľúbení: „Všemohúci a večný Bože, rozmnož našu vieru, nádej a lásku a pomáhaj nám milovať, čo prikazuješ, aby sme dosiahli, čo sľubuješ."

 Podľa Petr Chalupa

 2. čítanie, l Sol 1,5c-10

Úryvok je kontinuálnym pokračovaním čítania minulej nedele z Prvého listu Solúnčanom. Viera Solúnčanov je príkladom pre ostatných.

Asi najdôležitejšou myšlienkou textu je súvislosť medzi šírením Božieho Slova a dobrým príkladom. Je to výzva aj pre nás, dnešných kresťanov.

3. evanjelium, Mt 22,34-40

Ježiš dostal otázku, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie. Dôvody k tejto otázke mohli byť:

- podľa toho čo Ježiš považuje za dôležité zistiť či nepatrí k nejakej sekte.

- úprimný záujem vyznať sa v desiatkach a stovkách príkazov židovského Zákona.

Ježiš vo svojej odpovedi spája dva príkazy – ako prvý dáva príkaz lásky k Bohu, ako druhý príkaz lásky k blížnemu. Vzťah medzi oboma príkazmi je „podobnosť“ – teda nie „rovnosť“. Každý príkaz má svoju mieru. Kým Boha treba milovať z celej svojej sily, blížneho ako seba samého. Láska sa tu chápe ako úkon vôle, nie citu. Iba tak sa dá „prikázať“.

Nejde tu o promulgovanie nejakých nových zákonov, ale o citovanie pre Izraelitov známeho „Šema Israel“ z Dt 6,1. Príkaz lásky k blížnemu nachádzame zasa v Lv 19,2. Na toto hlavné prikázanie poukazuje Nový zákon na viacerých miestach: Rim 13,9 alebo Gal 5,14 či Jak 2,8. Ježiš takto „neprišiel zrušiť Zákon alebo prorokov, ale ho naplniť“. 

Záver:

Predstavme si, že by sme mali sami seba obhájiť pred Pánom. Čo všetko by sme mu vedeli pripomenúť: púte, omše, sviatosti...?

A on by nám povedal, že to všetko má cenu len vtedy, ak sme to robili zo skutočnej lásky k Bohu a k blížnemu.

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.