Iz 49, 1-6, Sk 13,22-26, Lk 1 57-66. 80
Rozprávanie o narodení Jána Krstiteľa je súčasťou dvoch diptychov zo začiatku Lukášovho evanjelia.
Autor týmto spôsobom najprv predstavuje zvestovanie a potom narodenie. Najprv predchodcu Jána a potom Ježiša. Postup bol zvolený úmyselne. Lukáš takto ukázal, čo majú tieto dve osoby spoločné, ale aj to, v čom sa zásadne líšia.
U obidvoch nachádzame zvestovanie anjelom Gabrielom ich rodičom (Lk 1,5-24 a 1,26-38). U obidvoch je pri zvestovaní povedané o ich poslaní a obidvom posol určuje mená (Lk 1,13 a 1,31). Obidvaja sa počnú v pre človeka nemysliteľnej situácii (dvaja starci a panenské počatie).
Pri oboch situáciách sa spomína účinkovanie Ducha Svätého (Lk 1,15 a 1,35). Obidvaja adresáti zvestovania spievajú chválospev (Benediktus a Magnifikát). O obidvoch chlapcoch je neskôr stručne a podobne povedané ako vyrastali: „Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael“ (Lk 1,80); „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52).
Možno nájsť aj iné podobnosti. Všetky zhruba hovoria o tom, že na svete majú svoje osobité poslanie od Boha, ktoré im pripravil ešte pred ich počatím. Zároveň odkazujú na starozákonnú tradíciu predpovedania narodenia významných postáv (porov. Sudc 13 atď.).
Všetky podobnosti zhruba hovoria o tom, že na svete majú svoje osobité poslanie od Boha, ktoré im pripravil ešte pred ich počatím.
Badať však aj značné rozdiely. Tie zasa naznačujú, akí sú v skutočnosti títo muži rozdielni. Gabriel sa u jedného zjavuje jeho otcovi, druhému sa zjaví jeho matke. Zachariáš má problém uveriť správe a pýta znamenie (Lk 1,18), Mária sa podvoľuje (Lk 1,38). Poslanie staršieho je pripraviť „Pánovi dokonalý ľud“ (Lk 1,17), druhého „kraľovať nad Jakubovým rodom“ (Lk 1,33). Keďže je dnešný úryvok venovaný Jánovi, pozrime sa na jednu špecifikáciu.
Ján aj Ježiš dostali meno od anjela už pred narodením. U Jána však nastal problém. Adresát zjavenia, jeho otec Zachariáš, ostal na znamenie pre svoje pochyby až do narodenia nemý. V scéne ôsmeho dňa po narodení kňazovho syna, kedy sa pri obriezke tradične chlapcovi dávalo meno, sa do opozície dostane matka dieťaťa a ostatní príbuzní.
Matka trvá na mene Ján, pričom ostatní navrhujú Zachariáš. Písmo nevysvetľuje, ako sa Alžbeta dozvedela o mene. Možnou nápoveďou je, že pri jej stretnutí s Máriou ju „naplnil Duch Svätý“ (Lk 1,41). Spor rieši nemý otec, ktorý napísaním „Ján sa bude volať.“ (Lk 1,63) vyjadruje poslušnosť Božej vôli. Následkom je rozviazanie jeho jazyka, ktorým prednesie chválospev, v ktorom potvrdzuje aj Jánovu úlohu.
Spor rieši nemý otec, ktorý napísaním „Ján sa bude volať.“ (Lk 1,63) vyjadruje poslušnosť Božej vôli.
Určenie mena malo teda vážny zmysel. Nebolo len konvenčným označením, ale vyjadrovalo úlohu bytosti. A životnú úlohu v Písme cez dávanie alebo zmenu mena určoval Boh. Starý zákon je známy najmä prípadom Abraháma a Jakuba-Izraela. Nový Zákon zasa ponúka príklad Šimona-Petra.
Meno nadôvažok v staroveku predstavovalo samotného nositeľa. Meno tak bolo vážené či dotknuteľné natoľko, nakoľko ním bol jeho nositeľ. Boh cez určenie mena určuje aj Jánovo životné poslanie. Sila jeho vôle sa prejavila v tom, že si u jeho rodičov napriek odporu rodiny, konvencií a otcovej prvotnej neochote toto meno „vynútil“.
Boh teda vie, čo robí. Chce, aby mu ľudia dôverovali. Ján, ktorého oslavujeme, túto dôveru naplnil.
Lukáš Durkaj