Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Väčšinou nám nie je ľahostajné, čo si ľudia o nás myslia. Oni nás neustále hodnotia, ako aj my ich, aj keď to nevyjadrujú. Niekedy sa svojich priateľov a blízkych sami opýtame: Čo si o mne, o tom myslíš? Niekedy je to preto, že nám chýba sebadôvera, istota našich postojov, niekedy v kútiku duši očakávame uznanie, pochvalu.

Dnes chceme odpovedať na túto otázku Pánu Ježišovi.

Komentár k čítaniam:

  1. čítanie, Zach 12, 10-11; 13, 1

Prorok Zachariáš, žil okolo roku 500 pred Kristom. Bolo to po Babylonskom zajatí. Usiluje sa ako prorok Aggeus o znovuvybudovanie chrámu. Väčšiu dôležitosť však pripisuje obnove národa, ktorá si vyžaduje mravnosť. Ako motiváciu k obnove využíva eschatologické očakávania. Obnova má začať mesiášsku dobu, v ktorej bude vyzdvihnutý kňazský stav, nakoľko sa nesplnili nádeje vkladané do kniežaťa Zorobabela. Hovorí aj o obnovení Dávidovho domu, ale častejšie je Mesiáš vykresľovaný ako pokorný a pokojamilovný. Dokonca sa objavuje tajomné ohlásenie Prebodnutého – to je v našom úryvku. Tiež spomína bohoslužbu, ktorá bude očisťovať. Toto sa splní v Novom zákone - v Kristovej osobe.

Toto hovorí Pán: ...budú hľadieť na mňa.

- Označuje sa božstvo Mesiáša. Mohlo by sa povedať - Boh hovorí: ...na mňa, ktorého prebodli. Starozákonní ľudia to samozrejme nemohli chápať, ani podobné proroctva. V plnom zmysle sa vyjavili až v Novom zákone.

A nad tým, ktorého prebodli, budú nariekať, ako sa narieka nad jediným synom, a žialiť nad ním, ako sa žiali nad prvorodeným.

- Pri uskutočnení spásy bude hrať rolu utrpenie a tajomná smrť. Evanjelista Ján (19,37 - Uvidia koho prebodli) vidí v tom proroctvo o umučení Krista.

Prvorodený – mal osobitné postavenie a bol vážený; preto nad ním aj veľká bolesť.

V ten deň bude v Jeruzaleme veľký nárek, podobný náreku v Adadremmone na mageddskej pláni.

Sv. Hieronym píše, že pri Magedo (1 Kr 4,12) bolo mesto zvané Adadremmon, ktoré sa za jeho čias volalo Maximiapolis. Pri Magede padol v boji zbožný kráľ Joziáš. Za týmto kráľom narieka celý národ. K tomuto celonárodnému smútku prirovnáva prorok nárek nad zabitým Mesiášom.

V ten deň bude otvorený prameň pre Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema na očistenie od hriechov a od nečistoty.“

- V úvode spomínaná bohoslužba.

  1. čítanie, Gal 3,26-29

Galácia je hornatá krajina v stredne Malej Ázie. Pôvodne ju obývali Kelti alebo Galovia, ktorí sa tu prisťahoval v 3 st. pred Kristom. Kresťanské spoločenstva tam založil Pavol asi na začiatku druhej apoštolskej ceste.

Po Pavlovom odchode sa medzi nich votreli judaizátori, ktorí hovorili, že k spáse potrebujú aj obriezku a dodržiavanie židovského obradného zákona. Pavol sa to dozvedel, videl, že ide o falšovanie evanjelia a preto im píše ostrý list, aby uchránil ich evanjeliovú slobodu.

Bratia, skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.

- Obliecť si Krista, značí premeniť sa v neho, zjednotiť sa s ním.

Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi

 - Na základe synovstva Božieho sa už nedelíme podľa národnosti, rodu, ale sa zjednocujeme v Ježišovi. Vidíme, že od počiatku bla Cirkev za rovnosť.

A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.

 - Ak sme zjednotení v Kristovi, sme Abrahámovým potomstvo podľa viery a patria nám všetky prisľúbenia Starého zákon bez toho, aby sme prijali obriezku a rituálny zákon.

  1. evanjelium, Lk 9, 18-24

Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“

- Aj bez dodatku Boží syn (Mt 16,16), je toto vyznanie v mene apoštolov veľmi dôležité a znamená obrat v Ježišovom účinkovaní. Zatiaľ čo masy sa v mienke o Ježišovi mýlia, učeníci výslovne uznávajú Ježiša za Mesiáša. Ježiš zameria svoje účinkovanie na formáciu tohto jadra prvých veriacich.

Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

- Ježiš zároveň očisťuje vieru apoštolov. Vidíme tu jasný súvis s prvým čítaním, ktoré dopĺňa a vysvetľuje evanjelium a naopak. (V cezročnom období sú 1. čítanie a evanjelium „kompatibilné“.)

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

- toto formovanie a očisťovanie jadra prvých veriacich vidno aj v závere dnešnej perikopy. Ježiš prechádza od vierouky k asketike.

Ak porovnáme tento text s Matúšovým, vidím skvelú pedagogiku. Matúš píše (v aramejčine) pre veriacich zo židovstva. Židom hovoriť o Mesiášovi znamenalo rozdúchavať politické vášne a národnooslobodzovací boj. Preto zdôrazňuje Boží syn. Aj keď to bolo pre Židov pohoršenie.

Lukáš píše (v čistej gréčtine) už viac pre kresťanov z pohanstva. A oni mali dosť zbožšťovania svojich vládcov. Viac pre nich znamenal Mesiáš – Záchranca.

 

Historický Ježiš (R. Cantalamessa – Slovo a život)

Už dvakrát sme mali príležitosť meditovať nad týmto Evanjeliom, raz vo verzii Matúšovej a druhý raz vo verzii sv. Marka (por. 21. nedeľu cez rok, Rok A, a 24. nedeľu cez rok, Rok B).

Dnes sa naň chceme pozrieť zvláštnym spôsobom, ktorý však najviac pasuje k textu: čo si mysleli o Ježišovi jeho súčasníci? Ako ho videl ten, ktorý ho poznal „za dní Jeho tela“? Je to dnes široko diskutovaný problém historického Ježiša. Je pravda, že už nepoznáme Ježiša „podľa tela“ (por. 2 Kor 5, 16); poznáme Krista, ktorého stretávame vo viere Cirkvi, Krista zmŕtvychvstalého a duchovného. Avšak nemôžeme sa zaobísť bez Ježiša historického; On nám musí byť drahý. Po prvé preto, že je Ježišom, ktorý je bližší našej intelektuálnej situácii boja a utrpenia; po druhé, pretože on je základom, ktorý udržuje všetko. Naša viera sa nezakladá na „učených rozprávkach“, ale na solídnom historickom základe; zmŕtvychvstanie totiž predpokladá Vtelenie. Hľadajme teda ľudskú tvár nášho Spasiteľa.

Akými prostriedkami disponujeme dnes, aby sme mohli spoznať Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme, žil v Nazarete a zomrel v Jeruzaleme v tridsiatych rokoch éry, ktorá dostala od neho meno? Najjasnejšia odpoveď je nasledujúca: Evanjeliá! Či nehovoria, čo Ježiš povedal a robil pred smrťou? Odpovedám, že aj áno, aj nie! Evanjeliá nie sú príručkami dejín tak, ako my dnes chápeme dejiny, čiže nie sú kronikou, ktorá predstavuje fakty; sú náboženskými dielami. Duch a zámer, s akými napísali Evanjeliá, sú dokonale vyjadrené v tvrdení, ktorým sa končí Evanjelium sv. Jána: Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v Jeho mene (Jn 20, 31).

Evanjeliá teda boli napísané vo viere a pre vieru. Majú teda svoj prameň (Sitz im Leben) v kresťanskom spoločenstve, ktoré sa zrodilo zo zmŕtvychvstania Krista. Nepredstavujú nám jedine holé fakty, ktoré sa týkajú Ježiša, ale aj ich interpretáciu, ktorú dávala Cirkev vedená Duchom Svätým k plnej pravde o Ježišovi Kristovi. Neraz evanjelisti zdôrazňujú, že vo chvíli, keď Ježiš konal alebo hovoril o istých veciach, oni to nechápali, ale pochopili význam tej udalosti až neskôr, po Jeho zmŕtvychvstaní (por. Jn 2, 17.22; 12, 16). Evanjeliá teda odzrkadľujú neskoršie, viac rozvinuté štádium chápania faktov svedkami. Či môžeme povedať, že Evanjeliá nemajú skoro žiadnu hodnotu pre poznanie historického Ježiša (ohlasujúceho Ježiša), ale že vďaka nim poznávame jedine Krista viery (Krista ohlasovaného)? Že nám pomáhajú iba preniknúť k Veľkej noci? Ešte pred nedávnom skutočne holdovali takýmto prehnaným teóriám.

Teraz je však menej pesimizmu. Exegéti rôznych orientácií sa zhodujú, že možno objaviť v Evanjeliách – pod vrstvou vývoja neskoršej viery Apoštolov – fakty a slová, o ktorých môžeme s veľkou pravdepodobnosťou povedať, že boli vykonané alebo povedané samým Ježišom počas jeho pozemského života. Toho a iba toho sa musí týkať rekonštrukcia slov Ježiša o ňom samom a myslenia ľudí o ňom. Ježiš z Nazaretu hovorí ako ktosi, kto má moc. Evanjeliá svedčia, že najviac udivovala poslucháčov Ježiša jeho moc: I žasli nad Jeho učením, lebo ich učil ako Ten, čo má moc, a nie ako zákonníci (Mk 1, 22). Ťažko nám je pochopiť plnú váhu týchto slov. Mohli by sme to vyjadriť nasledujúcim spôsobom: Ježiš robil dojem, že hovorí sám od seba, že nie je obyčajným komentátorom Písma svätého alebo ktosi, kto opakuje učenie majstrov, ako to robili učitelia v jeho časoch. Hoci to nehovoril, staval sa nad Bibliu. Využíval totiž príležitosti, aby ju menil alebo zdokonaľoval. Počuli ste, že bolo povedané… Ale ja vám hovorím. Celé reči Ježiša sa zakladajú na tejto schéme (por. Mt 5, 21-48). Proroci začínali svoje reči takto: „Takto hovorí Pán“ alebo „Pán hovorí“; Ježiš, keď začína hovoriť, tak takto: „Ja vám hovorím“ a posilňuje navrátenie svojej moci, pričom zdôrazňuje v úvode Amen: „Veru alebo veru hovorím vám…“ (por. Mk 10, 15). Medzi ním a Bohom niet žiadneho prostredníka, dokonca Mojžiš tu nevstupuje do hry (a to hovorí už samo za seba!); zo všetkých prirovnaní vždy vychádza víťazne. Je väčší ako Abrahám, Šalamún, Jonáš (por. Mt 12, 42; Jn 8, 31n).

Ježiš sa nedá zaradiť alebo definovať pomocou jednej určitej etikety, hoci najprestížnejšej, akú by sme poznali. Oficiálne sa považuje za putovného učiteľa; nazývajú ho Rabbi a sám sa tiež tak nazýva, ale súčasne dáva pochopiť, že v ňom tento titul nemá iný význam. On nie je jedným z mnohých učiteľov, ale jediným učiteľom (por. Mt 23, 10). To isté sa týka titulu proroka; mnohí – ako sme počuli v dnešnom Evanjeliu – zmýšľali o ňom ako o prorokovi: „prorok Ježiš z Nazareta“ (Mt 21, 11), „jeden z prorokov“ (Mk 8, 28). Ale dokonca aj táto etiketa sa zdá príliš skromná; Jeho spôsob hovorenia ako sme videli, bol iný ako metódy prorokov. Dokonca prestížny titul Mesiáša, Krista, bol - prinajmenšom tak ako ho chápali ľudia, ktorí boli Jeho súčasníkmi – nedostatočný a vyžadoval si hlboké zmeny, aby mohol byť použitý na neho. A teda absolútna originálnosť voči známym schémam a kategóriám, hoci aj k obdivu to, čo hovorí a robí zdá sa byť v súlade s tým, čo ktosi – a zvlášť chudobní a najmenší – na svete vždy očakávali

Chápeme, že dojem (ako aj pohoršenie) musel byť úžasný. To je tak, ako keby jedného pekného dňa jeden z našich kňazov, ktorý hovorí k ľuďom, začal meniť Písmo sväté a hovoriť: Ježiš Kristus vám povedal, ale ja vám hovorím… Tak aj pred Ježišom bolo potrebné položiť si otázku: Kto on je? Keď skúmame tento aspekt osobnosti Ježiša, pochopíme, že nielen to, čo hovoril, odzrkadľovalo jeho moc, ale ešte viac spôsob, akým hovoril. Je to najfascinujúcejší rys Ježiša. Mnoho podrobností, o ktorých čítame v Evanjeliách, ukazuje, že stretnutie s ním bolo vždy udalosťou, ktorá zanechávala stopy. Nikto z toho stretnutia neodchádzal „bez ujmy“. Keď Ježiš hovoril, vždy sa stávali nasledujúce veci: zlí duchovia utekali, chromí začali chodiť, srdcia sa otvárali (alebo, čo záviselo od prípadu, sa zatvárali). Dokázal učiniť, že človek stál v pravde pred Bohom i sebou samým bez možnosti úteku dokonca do sféry myšlienok (por. 9, 4).

Nakoniec sa pokúšali vidieť tajomstvo osobnosti Ježiša v jeho slobode. Ježiš bol slobodný človek, ktorý vedel nakaziť svojou slobodou (P. van Buren). Nechýba v tom pravda, hoci bol mylne absolutizovaný tento aspekt na úkor iných. Jedným slovom Ježiš vyjadruje suverénnu slobodu, vnútornú a autentickú; protivníci, ktorí prišli, aby ho podchytili v reči, museli sa priznať: Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka (Mt 22, 16). Uznanie bolo úprimné, hoci úmysel bol pokrytecký. Moc Ježiša nikdy neohrozovala slobodu toho, kto stál pred ním; Ježiš si ju vždy veľmi vážil. Bolo možné vzoprieť sa jeho pozvaniu, ako to urobil napríklad bohatý mladík, či oveľa odvážnejším spôsobom Judáš, ale v tom prípade nebolo ľahké prejsť okolo neho.

Nie je to bezvýznamné, že bohatý mladík odišiel zarmútený (por. Mk 10, 22). V udalosti som pred chvíľou pripomenul, že sa zdôrazňuje detail, ktorý musel zaraziť toho, kto stál vedľa Ježiša: Jeho spôsob pohľadu. Pravdepodobne to isté bolo dôvodom kapitulácie samaritánskej ženy, ktorá v prvej chvíli chcela s ním diskutovať na tému opravdivého miesta kultu (por. Jn 4, 6n). Inokedy dosiahol ten istý efekt, keď mlčal. Muselo ísť o ticho veľmi odlišné od toho, ktoré poznáme, keď sa Pilát čudoval (por. Mk 15, 5), ak dokonca tí, ktorí prišli obviniť cudzoložnicu, nedokázali toto ticho dlho vydržať (por. Jn 8, 1n). Okolnosťou, ktorá nútila žalobcov, aby odišli jeden po druhom, bolo mlčanie Ježiša, a nie znaky písané po zemi. Okolo Ježiša teda nikto nemohol prejsť ľahostajne. Bolo potrebné voči nemu zaujať stanovisko. V tejto jeho sile nebolo nič parapsychologické; všetko je priezračné a všetko má znamenitú morálnu i náboženskú kvalitu. Spolu s ním sa hlavným problémom stáva problém Boha.

Nie je možné preskúmať všetky prejavy tejto moci a slobody osoby i slova Ježiša, v praxi preráža z každého verša Evanjelia. Stačí pozrieť sa na niekoľko príkladov, aby sme sa ju naučili spoznávať. Zvyšok objavíme vďaka osobnému čítaniu Evanjelia. Aké závery vyplývajú z tohto prvého kontaktu s Ježišom, ktorý sa zakladá na spôsobe hovorenia k ľuďom? Dobre to podáva veta, ktorú uvádza Evanjelium podľa Jána (nemá význam, či bola ním skomponovaná, alebo nie), kde strážcovia vyslaní vodcami, aby uväznili Ježiša hovoria: Nikdy tak človek nehovoril (Jn 7, 46).

Ježiš a Otec.

Evanjelium dosvedčuje, že pred Ježišom sa neuspokojovali zdôraznením jeho moci, ale sa tiež pozastavovali, odkiaľ tá moc pochádza: Odkiaľ to má? – pýtali sa obyvatelia Nazaretu. – Čo je to za múdrosť, ktorá mu je daná? (Mk 6, 2). V Jeruzaleme po vyhnaní priekupníkov zo svätyne delegácia kňazova a zákonníkov ho vzala do krížovej paľby výsluchu: Akým právom to robíš? Kto ti dal túto moc, aby si to robil? (Mk 11, 28). Odpoveď na otázku: Odkiaľ pochádza moc Ježiša?, je obsiahnutá v krátkom tvrdení: od Otca! Ale odpoveď historicky najzaujímavejšia sa netýka prípadov, v ktorých Ježiš hovorí o Otcovi (tieto texty totiž odzrkadľujú predovšetkým vieru po Veľkej noci!), ale prípady, keď sa Ježiš rozpráva s Otcom, čiže jeho modlitbu. Samozrejme, že možno diskutovať o historickosti toho či iného sformulovania, avšak nikto, kto pozorne číta Evanjelium, nemôže sa zbaviť dojmu, že dokonca v najťažších chvíľach Ježiš viedol s kýmsi neustály dialóg, tak ako keby v inom svete stále boli pre neho otvorené akési dvere. Keď sa začína tento dialóg, všetko iné pre neho zostupuje na druhé miesto.

Pociťujeme, že Ježiš vstupuje do iného rozmeru, do ktorého my nemôžeme vstúpiť. Vtedy vychádzajú z Jeho úst slová, ktoré vyjadrujú hlbokú samotu medzi ľuďmi: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! (Lk 12, 49). Svedkami jedného z takýchto momentov vnútornej osamelosti boli učeníci, ktorí sa vrátili z mesta s nakúpeným živobytím. Bolo to krátko po rozhovore Ježiša so Samaritánkou. Hovoria mu: Učiteľ, jedz! A on im odpovedal: Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte… Mojim pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal (Jn 4, 32-34). V týchto momentoch sa vždy objavuje tá istá skutočnosť a tá istá myšlienka – Otec. Ja nie som sám, lebo Otec je so mnou (Jn 16, 32). V rozhovore s ním trávil celé noci (por. Lk 6, 12), niekedy sa oddelil dokonca od Apoštolov, vybral sa na horu (por. Mt 14, 32). Ježišov spôsob modlitby musel mať v sebe čosi neopakovateľné, keď učeníci, keď ho videli ako sa modlí, postrehli, že nevedia, ako sa majú modliť a prosili ho: Pane, nauč nás modliť sa (Lk 11, 1).

Istého dňa tento dialóg s Otcom, ktorý Ježiš viedol vo svojom vnútri, vytryskol navonok ako prameň svetla a radosti (autentickosť slov, zdá sa, že uznávajú všetci): Zvelebujem Ťa, Otče, Pán neba I zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko (Mt 11, 25-27). Ježiš spomína tajomstvo svojho druhu medzi ním a Otcom. Sú to veci, o ktorých prvý raz až teraz počujeme a vidíme; veci, ktoré spôsobujú, že šťastné sú oči, ktoré majú šťastie to vidieť (por. Lk 10, 23). Nehovorí sa priamo, aká je to nová a doteraz nepočutá vec; možno nemohla byť zjavená v tej chvíli, pretože ľudia ešte neboli pripravení na jej pochopenie. Preto Ježiš ide inou cestou; začína sa rozprávať s Otcom v prítomnosti učeníkov. Zo spôsobu, akým sa s ním rozpráva, chápu, aké zvláštne a neopakovateľné puto ich spája, aké hlboké zžitie jestvuje medzi nimi. Obracia sa teda na Boha, pričom hovorí Abba, čiže ako by sme povedali v našom jazyku otecko, drahý otče. Keď si učeníci po Veľkej noci spomenú na tieto slová, urobia z nich záver, že Ježiš bol Synom Božím.

Podľa Jána protivníci v podobných prípadoch pohoršení volali: Boha nazýval svojim Otcom! (por. Jn 5, 18). Mnohí sú presvedčení, že za života Ježiša to, čo som pred chvíľou pripomenul (spolu s Premenením), bolo jednou z tých chvíľ, keď záclona zakrývajúca vedomie, aké mal Ježiš o sebe, bola blízko pozdvihnutia a ukázania tajomstva jeho osoby. Dokonca, ak by bolo treba priznať, že nikto za života Ježiša nenazval Synom Božím, tak tento text by postačil ako dôkaz, že on si uvedomoval, že ním je. Možno je to najhlbšia rovina, v ktorej sa viera Ježiša spája s dejinami Ježiša. Vysvetlenie historického Ježiša je teda mimo dejín, je predpoveďou Trojice.

Na začiatku sme si dali za cieľ objaviť, aké boli odpovede na otázku: Kto je Ježiš?, v časoch, keď on ešte žil; inými slovami, čo si mysleli o ňom ľudia, ktorí boli Jeho súčasníkmi a čo si on sám myslel o sebe. Teraz musia byť pre nás tieto odpovede jasné. Ježiš počas svojho pozemského života sa považoval za človeka, ktorý má mimoriadnu moc; za kohosi, kto udržuje kontakt s Bohom, o ktorom by nikto z ľudí nemal poňatia; za kohosi, kto robil zázraky a kto sa cítil poslaný Bohom, aby splnil misiu, ktorá sa týkala všetkých ľudí, a zvláštnym spôsobom ich predurčenia Bohom. Doteraz sme používali označenie človek. Či ho už vtedy upodozrieval ktosi, že žije vedľa kohosi, kto nie je iba človekom? Myslím si, že môžeme potvrdiť, že najhlbšie tajomstvo osobnosti Ježiša v istých zvláštnych momentoch zjavené priamo Bohom (ako napr. Petrovi v Cézarey Filipovej či trom učeníkom na hore Tábor) muselo prichádzať na myseľ tým, ktorí žili pri ňom; ale nakoľko vtedy ešte nemali možnosť riešenia tohto problému, stále si kládli otázku: Kto je on?

Nám je teraz daná radostná možnosť prechodu od otázky k odpovedi, od hľadania k vlastneniu, od spomienky k prítomnosti. Tento Ježiš, ktorého ľudskú tvár sme obnovili vďaka dejinám, teraz sa stáva našim spoločníkom vo viere a našim pokrmom v Eucharistii. Pripravme sa na jeho prijatie s vrúcnou túžbou vyjadrenou v responzóriovom Žalme: Za Tebou túži moja duša. Moje telo túži za tebou. Po tebe túži toto spoločenstvo.




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.