Uvedenie do bohoslužby:
Mojžiš, ktorý sa ocitol v roli pastiera oviec, dostal od Boha inú úlohu. Dostal sa do vysokej politiky, aby sa stal pastierom - vodcom ujarmeného ľudu a vyslobodil ho.
Boh stále vyslobodzuje a preto máme s ním spolupracovať, ako nás vyzýva Pavol. Táto spolupráca je v robení pokánia, ako budeme počuť od samotného Pána Ježiša a tak sa uchránili od niečoho horšieho ako spomínané tragédie, ktorých je dosť aj v našej dobe.
Človek dokáže meniť k lepšiemu seba i svet okolo seba. Záleží od spolupráci s Bohom. Ako je to s nami?
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleša Opatrného)
- čítanie, Ex 3,1-8a.13-15
Kto je Boh? Aký je Boh? Ako ho je možné poznať? Tieto otázky sú kladené veľakrát v ľudských dejinách. Je na ne množstvo odpovedí: filozofických, teologických, je tu i množstvo jasných i menej jasných skúsenosti ľudí. Podívajme sa na náš text ako na celok, vyjde nám z neho asi toto:
- pre zmysly najpozoruhodnejší je horiaci ker, ktorý nezhorí. Viac-menej slúži len ako pútač, ďalší význam nemá.
- pozoruhodná je reč Boha k človeku. Avšak pozoruhodnejší, než fakt reči samej, je jej obsah. A ten má v sebe asi dve základné informácie:
- aký je tento Boh
- kto je tento Boh
Je to teda Boh, ktorý vidí (biedu), počuje (nárek) a zostupuje, aby vyslobodil. Boh, ktorý nie je ľahostajný, ktorý oslobodzuje, ale ktorý je suverénny. Oslobodzuje práve a len ten národ, ktorý si vyvolil, a to nie podľa predstav národa, ale svojim vlastným postupom a spôsobom.
Aj keď oznamuje svoje meno, mnoho tým nehovorí. Toto meno sa nedá len tak zneužiť, je to meno, ktoré odkazuje do dejín, ktoré neukazuje žiadne praktické vlastnosti Boha, meno, ktoré skôr odráža suverenitu i vernosť tohoto Boha. Hebraisti vidia význam slova Jahve tak, že je to Boh, ktorý je tu, ktorý je pre Izrael a s ním na jeho cestách. Tam odkazuje i Boží poukaz na predkov - je to Boh otcov, Boh Abraháma, Izáka, Jakuba... Tento Boh má rovnaké meno naveky. Má rovnaké meno, je stále ten istý - nezmeniteľný. To ale nie je dobré chápať ako charakteristiku podľa gréckeho ideálu, totiž, že by to bol Boh neschopný zmeny, strnule nemenný, a preto dokonalý. Je to charakteristika skôr dynamická: Boh konajúci stále v rovnakom štýle, totiž verný sprievodca, záchranca, osloboditeľ tých, ktorí mu patria.
K úvahe
Boh osloboditeľ - to je dnes príťažlivá téma. Na exodus sa odvoláva kdekto, včítane niektorých smerov teológie oslobodenia. Je to pochopiteľné, príliš dlho bol Boh ukazovaný v kázňach a katechézach predovšetkým ako udržiavateľ súčasného poriadku, ako ten, kto hlavne kladie bremena, príkazy a zákazy, teda Boh ujarmujúci. Ale, ak sa niekto odvolá na starozákonné texty, musí im chcieť rozumieť v ich vlastnom duchu, nie len podľa našich dnešných predstav a ideálov. Dnes sa totiž slobodou rozumie najskôr stav voľnosti, existencie bez strádania a nútenia, to je plná emancipácia a sebarealizácia človeka bez obmedzujúcich zásahov zvonka. To je však ideál skôr humanisticko-liberálny než biblický, než židovsko-kresťanský. Starý zákon o takejto slobode nehovorí. Božie vyslobodenie z Egypta bolo totiž vyslobodenie z otroctva, z vlády faraóna, nelegitímneho vládcu (potiaľto novodobý človek rozumie), ale vyslobodenie pre vládu Boha, legitímneho vládcu, ktorý je schopený svojmu ľudu zaistiť budúcnosť, obdarovať ho zasľúbenou zemou. Oslobodenie z Egypta teda nie je vyslobodenie ani k ľudskej svojvôle, ani k chimérickému ideálu absolútnej nezávislosti dospelého človeka. Je to oslobodenie k naplneniu Božích sľubov, Božej záchrany, k naplneniu zmluvy medzi ľuďom a Bohom. Vzniká tu teda pevná a záväzná väzba, akú človek tak či onak vždy hľadá, ale často na úplne pochybných miestach. Tá je pre Izrael obšťastňujúca, ale obráti sa proti nemu, keď je neverný.
- čítanie, 1 Kor 10,1-6.10-12
Tak ako Božia podstata (meno) je stále dynamická, nie statická (viď 1. čítanie), tak i pozície tých, ktorí sú Bohom zachránení v ľudských dejinách, je istotou dynamickou, nie statickou.
Boh vezme človeka či národ pod svoju ochranu, teda do deja, ktorý sám riadi k dobrému koncu. Ale z tohoto deja je možné neposlušnosťou alebo neverou „vypadnúť". Pavol to vidí v akomsi „preniku" Starého i Nového zákona. Nápojom Izraela na púšti je pre neho už Kristus. Božie konanie je totiž od večnosti trojičné, čo človek chápe až po Kristovi.
Evanjelium, Lk 13,1-9
Boh veľmi prísny, alebo Boh neobmedzene dobrý, totiž dobrácky? Písmo neukazuje ani jedno z toho. Presnejšie teda: Boh čakajúci dlho, ale nie neobmedzene na obrátenie človeka. Toto obrátenie je nutné. Ak totiž človek nenesie ovocie, totiž Božie ovocie, ovocie Ducha Božieho, stráca oprávnenie k existencii.
Ľudia sa pýtajú na to, ako to, že Boh toho či onoho odvolal z tohoto života. Takmer volajú Boha k zodpovednosti. Sotva si ale pripustia otázky, či ich život nesie ovocie, ktoré by Boh uznal, ktoré by stálo za to, aby tu existovali.
Božia dobrota nie je teda v tom, že by Boh nebral hriech na vedomie, to by strácal svoju pravdivosť i spravodlivosť. Božia dobrota je v tom, že Boh dáva príležitosť k obráteniu a nejakú dobu čaká, či ju človek využije.
Myšlienky k príhovoru na základe 1. čítania (Ex 3,1-8a.13-15)
I u nás je známy „Boh našich otcov", alebo skôr našich dedov a pradedov a našich babičiek. A mnohí po ňom nostalgicky vzdychajú a hovoria si: keby aspoň tým deťom ho niekto priblížil ... aspoň tým deťom, než vyrastú a opustia ho. On nám totiž, Boh našich spomienok, nehovorí do života! Je pekne upravený spolu s pamiatkami po babičke na dôstojnom mieste a v čase spomínania prinesený na svetlo, ale za chvíľu je zas koniec a často sa čaká napríklad až do budúcich Vianoc.
Lenže Boh, o ktorom hovorí Starý a Nový zákon, je Boh iný: je to Boh prítomný. Boh prítomný, konajúci a oslobodzujúci dnes rovnako ako za dní Izáka, Jakuba, Abraháma, ako za dní našich dedov a pradedov: Boh živý. Ten, ktorý je s nami a ktorý teda očakáva, že i my budeme s ním. Boh, ktorý vidí a počuje naše trápenia. K Izraelitom do Egypta vtedy prišiel, aby ich vyslobodil. A ako je to u nás a s nami?
Možno, že niekto z nás oslobodzujúceho Boha pozná z vlastnej skúsenosti, že zažil chvíli, keď Boh „prišiel aby ho vyslobodil." Ale všetci tiež vieme o chvíľach, keď Boh neprišiel. Keď niekto zomrel - bez pomoci doma, bez pomoci na ulici. A tiež vieme o koncentračných táboroch za druhej svetovej vojny a o koncentračných táboroch za Stalina v Rusku. O Rwande. O Sarajeve. Áno, zlo pôsobia ľudia, nie Boh, ale tí trpiaci sú proti zlu často bezmocní. A Boh neprichádza, aby vyslobodil. Zmenil svoj postoj? Alebo tí ľudia nie sú hodní jeho pomoci? Tieto otázky nie sú ľahké a nejde ich ľahko odstrániť. Je teda treba hľadať kresťanskú odpoveď. A ta existuje.
Predovšetkým - človek, stážujúci si na Boha a na svojich blížnych, nie je sám nevinný. Všetci sme namočení do hriechov tohoto sveta. A preto nikto nemôže stáť pred Bohom sa zdvihnutým prstom ako „posledný a jediný spravodlivý" a niečo mu vyčítať. A ďalej: Boh sám do našej bezmocnosti a do nášho utrpenia vstúpil. Ak nechce vytrhať s kúkoľom i pšenicou, ak nechce zahubiť spravodlivého s bezbožným a ak chce dávať do konca človeku šancu k obráteniu, potom mu nezostal než tento postoj zdanlivej bezmocnosti: Ježiš umiera na kríži rovnako bezmocne ako ľudia v Rwande, ako ľudia v Sarajeve, ako ľudia pred rokmi v Osvienčime a Boh Otec nezrazí okamžite jeho sudcov a katov rovnako, ako nezrazí katov a vrahov z Rwandy, Osvienčima a tak ďalej. Boh zostúpil v Ježišovi do ľudského utrpenia ešte viacej a omnoho osobnejšie, než v Egypte. Vstúpil do neho, zúčastnil sa ho, trpiacich objal a vedie ich k sebe. Z miesta bezmocnosti urobil cestu k záchrane. Otvoril dvere k sebe samému v mieste, kde je človek úplne a definitívne na dne, kde nemôže už vôbec nič. Boh ľudí neodsúdil, ale zachránil. Kto iný toto dokázal? Kto iný si môže dovoliť bezmocnosť Božieho Syna na kríži? Kto iný sprevádza človeka osobne v utrpení a smrti až do konca tak, ako Boh? Ako Boh verný. Verný v utrpení.
V presbytériu svätovítskej katedrály je veľké farebné okno, kde leží umučený Ježiš v náručí Otcovom. Môžeme diskutovať o tom, či je vhodné zobrazovať Boha Otca, asi dôjdeme k tomu, že to vhodné nie je. Ale aj tak by bolo dobré si tento obraz udržať vtlačený do pamäti. Aby sme videli, kde môže od doby života a smrti Krista končiť ľudské utrpenie. Že totiž môže končiť v náručí Otcovom.
Z evanjelií vieme, že Ježiš sám so zlom bojoval. Je to i naša úloha. A z evanjelií vieme, že Ježiš neprišiel zahubiť zlých, ale povolať všetkých k obráteniu. A tak je to dodnes. Boh je nám blízko, je skutočne prítomný, je teraz medzi nami rovnako ako v Somálsku, Rwande, na uliciach Sarajeva alebo v Čečensku. Je tam, aby človeka zachránil. Často nie pred smrtiacou strelou, ale pred večným pádom do ničoty. Pred absolútnou bezmocnosťou, v ktorej človek už nikomu nepatrí a keď pre neho nikto z ľudí už nemôže nič urobiť. Prichádza, aby ho v Kristovi vyslobodil. Vyslobodil zo smrti, ktorá by bola definitívnym koncom všetkého.
Boh našich otcov je Bohom prítomným a zachraňujúcim - navzdory ľudskej zlobe a navzdory ľudským zlyhaniam. Boh oslobodzujúci naveky - nielen na čas. Je ale treba ho poznať. Poznať tak, ako nám ho ukazuje Písmo, nie tak, ako by si ho človek sám rád predstavil a vymyslel. Pretože je to Boh skutočný a živý, nie Boh, ktorý by bol výtvorom našich prianí, obáv a požiadaviek.