Sviatosti uzdravenia
Sviatosť pokánia či zmierenia patrí k sviatostiam uzdravenia.
Sviatosťami uvádzania do kresťanského života (krst, birmovanie a eucharistia) človek dostáva nový Kristov život. Lenže tento život nosíme "v hlinených nádobách" (2 Kor 4,7). Teraz je ešte "s Kristom ukrytý v Bohu" (Kol 3,3). Sme ešte v "pozemskom dome" (2 Kor 5,1), podrobení utrpeniu, chorobe a smrti. Tak aj nový život Božieho dieťaťa sa môže zoslabiť, ba dokonca aj stratiť hriechom.
Pán Ježiš Kristus, lekár našej duše i nášho tela, ktorý odpustil hriechy ochrnutému a vrátil mu telesné zdravie, chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj vo svojich vlastných údoch. To je cieľom dvoch sviatostí uzdravenia: sviatosti pokánia a pomazania chorých.
Sviatosť pokánia
Večer na Veľkú noc sa Pán Ježiš ukázal svojim apoštolom a povedal im: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22-23).
Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, nazvanou sviatosť obrátenia, sviatosť vyznania hriechov (svätá spoveď), sviatosť pokánia alebo sviatosť zmierenia.
Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím dieťaťom, a poškodzuje duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom.
Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič nemá zhubnejšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet.
Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha, plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať tak pre seba ako aj pre druhých.
Cesta návratu k Bohu, nazvaná obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchaným hriechom a odpor voči nemu, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.
Sviatosť pokánia sa skladá z celku troch úkonov kajúcnika a z rozhrešenia zo strany kňaza. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď alebo vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia.
Ľútosť (nazývaná aj skrúšenosť) má byť inšpirovaná dôvodmi pochádzajúcimi z viery. Ak sa ľútosť rodí z lásky k Bohu, nazýva sa "dokonalá"; ak sa zakladá na iných dôvodoch, nazýva sa "nedokonalá".
Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča spovedať sa zo všedných hriechov, i keď to samo osebe nie je nutné.
Spovedník ukladá kajúcnikovi vykonať isté úkony "zadosťučinenia" alebo "pokánia", aby tak napravil škodu, ktorú spôsobil hriechom a znova si osvojil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník.
Iba tí kňazi, ktorí od cirkevnej vrchnosti dostali právomoc rozhrešovať, môžu v Kristovom mene odpúšťať hriechy.
Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
- zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť;
- zmierenie s Cirkvou;
- odpustenie večného trestu zaslúženého za smrteľné hriechy;
- odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ako následkov hriechu;
- pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha;
- vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.
Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou.
Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú dôsledkami hriechu. (Viac nájdete v katechizme Katolíckej cirkvi).