Advent je špecifické liturgické obdobie prípravy veriacich kresťanov katolíkov západného obradu na vianočné sviatky.
Toto obdobie má aj eschatologický charakter a pripomínať má dvojaký príchod Pána: príchod medzi ľudí a príchod na konci čias. Z tohto pohľadu je advent časom nábožnosti a radosti.
Dejiny adventu v západnej cirkvi sa začínajú písať koncom 4. storočia v južnej Galii a v Španielsku. Veriaci z týchto krajov pociťovali potrebu asketickej prípravy na Vianoce a na slávnosť Zjavenia Pána, kedy sa v Cirkvi udeľoval krst. Obdobie prípravy trvalo tri nedele, pričom ho mala vypĺňať modlitba a horlivejšia účasť na bohoslužbách (Koncil v Zaragóze r. 380). V Galii mal advent skoro pôstny charakter, aby sa pripodobnil 40-dennému pôstu pred Veľkou Nocou, ktorý bol tiež prípravou na krst. Keďže nedeľa ani sobota nikdy neboli dňami pôstu, bolo potrebných až osem týždňov, aby pôst pred sviatkom Zjavenia Pána trval štyridsať dní. Tak vznikla Quadragesima sancti Martini, pôstny čas začínajúci na sviatok sv. Martina z Tours 11. novembra a končiaci 5. januára.
V Rímskej cirkvi nebol zámer zaviesť pred Vianocami 40-dennú prípravu, no napriek tomu sa v 6. storočí začali posledné nedele pred Vianocami liturgicky upravovať tak, aby pripomínali blížiace sa sviatky príchodu Pána na tento svet, ako aj vystúpenie Jána Krstiteľa. A tu je rozdiel v chápaní adventu v Ríme a v Galii. V Galii mala príprava asketický a v Ríme liturgický charakter. Sakramentáre (omšové knihy) z týchto čias dosvedčujú, ako ťažko sa formuláre šiestich a neskôr štyroch prípravných týždňov umiestňovali do ročného cyklu. Až Graduále (knihy stupňových spevov) a Antifonáre (knihy žalmových spevov) v 8. a 9. storočí umiestňujú adventné omše na začiatok liturgického roka. Adventná liturgia bola stanovená až za pápeža Gregora Veľkého a doteraz má dve črty: pamiatku prvého príchodu a prípravu na druhý príchod Pána Ježiša.
V nasledujúcich storočiach ovplyvnil galský advent rímsky, lebo okolo roku 1000 prebiehalo „pogaltštenie” rímskej liturgie. Advent dostal pôstny charakter. Od stredoveku sa používa fialový ornát, oltár sa nezdobí kvetmi, vynecháva sa Glória, Te Deum a je obmedzená hra na organe (nemôže sa preludovať, môže sa len sprevádzať spev veriacich).
Vo východnej cirkvi nachádzame síce prípravu na Vianoce, no nijaká východná liturgia neslávi advent tak, ako liturgia rímska. V byzantskej liturgii si počas predvianočných nedieľ pripomínajú pamiatku všetkých otcov, ktorí sa časom zaľúbili Bohu od Adama až po Jozefa, manžela preblahoslavenej Bohorodičky. Sýrsky rítus nazýva nedele pred Vianocami Týždňami zvestovania. Počas nich sa slávi zvestovanie spásy Zachariášovi, Márii, návšteva Panny Márie, narodenie Jána Krstiteľa a posolstvo anjela Jozefovi.
Obnova Adventu po Druhom vatikánskom koncile odstránila najmä jeho pôstny charakter a liturgicky ho dobudovala. Znakom toho sú: nové adventné prefácie, antifóny, modlitby na každý deň, nové usporiadanie čítaní. Glória sa vynecháva. Má sa tým vyjadriť očakávanie času, keď tento spev zaznie v podaní anjelov, ktorí ohlasujú narodenie Pána. Stane sa tak o polnoci Svätej noci. Texty od prvej adventnej nedele do 16. decembra vyjadrujú eschatologický charakter a povzbudzujú k očakávaniu druhého príchodu Pána. Od 17. decembra má každý deň pre omšu a bohoslužbu vlastné formuláre. Evanjeliové čítania podávajú udalosti pred príchodom Pána. Štvrtá adventná nedeľa má na základe čítania omšového formulára charakter nedele starozákonných otcov a Panny Márie, ktorí očakávali narodenie Pána.
Celá adventná liturgia má v nás vzbudiť túžbu po obnove svojho života. Tak ako sa narodením Pána Ježiša pre ľudstvo začína niečo nové, má sa aj kresťan pripraviť na nový život, ktorý mu ponúka prichádzajúci Mesiáš. Kresťan má počas adventu otvoriť svoje srdce, pripraviť ho a dovoliť, aby sa v ňom opäť narodila Láska. Aj týmto spôsobom sa Cirkev nepretržite podieľa na posväcovaní sveta a na budovaní Božieho kráľovstva na zemi. Nepremárnime šancu, ktorú nám adventný čas ponúka!