Pokračujeme v úvahách o sv. omši (31.)
Minule:
Málo uvedomovaný dar
Dar pokoja Prosba o pokoj
Slovo sv. Jána Krstiteľa a stotníka
V PRÍTOMNOSTI SKRYTEJ LÁSKY
V našich úvahách sme došli konečne k tomu momentu svätej Hostiny, v ktorom hostia prijímajú a požívajú z rúk Hostiteľa Jeho Telo a Krv.
Preto apoštoli prišli do Večeradla, to bol ich hlavný cieľ zaujať miesto pri stole, kvôli požívaniu toho pokrmu ich Ježiš pozval. Skutočne, mal im mnoho čo povedať a oni jemu tiež toho povedali dosť, ale hostina, to nie sú len rozhovory a poučenia, ale to je aj jedlo. Na hostine totiž má účasť tak duch, ako i telo. Ježiš sýti jedno i druhé. Chlieb, ktorý priniesli na stôl hostia, z hľadiska pokrmu tela naďalej plní túto úlohu, podobne ako víno. Ale nie je to už chlieb a nie je to už víno, ale Telo a Krv Hostiteľa.
On totiž pozval na Hostinu priateľov, aby objavili svoju ľudskú hodnosť.
A táto hodnosť spočíva v starosti o pokrm, ktorý rozhoduje o našej nesmrteľnosti. Aby som bol človekom, nestačí sýtiť iba telo, nestačí starať sa o dočasný chlieb. Iba ten si zasluhuje titul človeka, kto siaha po večnosti, kto hľadá pokrm, ktorý dáva život večný. Preto sa pri stole objavuje veľkosť človeka i jeho malosť. A všetko závisí od toho, či vidí iba tanier, alebo ešte niečo viac mimo taniera.
Na samom začiatku verejnej činnosti Ježiš vyznal otvorene: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“.
Uplynuli roky a hľa, vo Večeradle Kristus pripravil pokrm, ktorý odhaľuje hodnosť človeka. Sám, svojím Božským slovom, ukryl sa pod spôsobmi chleba a vína a ako pokrm dal seba samého svojim priateľom.
Od tých, ktorí pristupujú k sv. prijímaniu sa vyžaduje, aby si uvedomovali to, čím je Božský pokrm a preto, keď podávame sv. prijímanie, hovoríme každému individuálne, že je to „Telo Kristovo“, a on odpovedá: „Amen“, čiže „tak je“. Až po tejto odpovedi možno podať tento Chlieb, ktorý dáva život večný.
Každá úvaha nad spôsobmi, aké si vybral Syn Boží, aby bol s nami, nás vždy privádza do údivu.
Skryl svoje božstvo v človečenstve, keď chodil po palestínskych cestách, a potom skryl svoje božstvo i človečenstvo v chlebe a víne. A nedokážem povedať, čo je viac hodné zvelebovania Boha, za čo mu máme byť viac vďační. Či za to, že zjavil pravdu o sebe, alebo tiež za to, že ju skryl? A tým sa stal jedným z nás! Uvedomujeme si to na sviatok Zjavenia Pána. Pán sa premenil na hore – vlastne vtedy sa nepremieňal, ukázal sa aký je v „realite“.
Zjavenie v plnom slova zmysle nastane až vtedy, keď nadíde Deň Pánov. Deň, to znamená svetlo, pred ktorým nebude nijakej šance ukryť sa, všetko bude vyjavené. Zjaví sa Boh, zjaví sa nebo, zjaví sa dobro, zjaví sa zlo. To bude čas čistého Zjavenia.
Naproti tomu súčasne žijeme v temnotách noci a svetlo Ježiša je skryté a zjavuje sa iba tým, ktorí po ňom túžia.
Je skryté v srdciach ľudí, je skryté v slovách Evanjelia, je skryté v eucharistickom Chlebe. Treba ho hľadať a to veľmi vytrvalo, lebo sa zjavuje iba vytrvalým.
Celé Zjavenie sa týka spôsobu skrytia Boha, toho jeho úsilia, aby nás nevydesil svojou dokonalosťou.
Celé dielo spásy človeka zo strany Boha spočíva v čoraz dokonalejšom ukrývaní seba na dosah našej ruky, aby sme sa mohli bez chvenia kolien s ním stretnúť. Nakoniec každé sv. prijímanie je väčšou udalosťou pre Boha, ako pre človeka, lebo on opravdivo pozná rozmery tejto udalosti, a my skoro nič nechápeme z nej. Keby sme pochopili hoci len jedno percento, tak jedno sv. prijímanie by úplne pretvorilo náš život. Koľko tu treba spolupráce s milosťou, aby sme pomaly, veľmi pomaly dorastali k objaveniu opravdivej evanjeliovej lásky. A prvé stretnutie s ňou je nerozlučne spojené s údivom na spôsobom jej ukrytia. Opravdivá láska tu na zemi musí byť skrytá, a nie zjavená. Koľkokrát sa totiž zjavuje, toľkokrát sa vydáva na zničenie. Láska obšťastňuje, a tento svet nenávidí ľudí opravdivo šťastných.
Preto aj Boh vstupuje do tohoto sveta, aby ľudí obšťastňoval a preto musí ukryť svoju lásku.
Tisíce prijímajúcich to nepostrehnú, a ak to postrehne jeden z tisíca, tak Boh dosiahol svoj cieľ a v krátkom čase dokáže premeniť takého človeka. Postrehnutie a prijatie Ježišovej lásky skrytej v konsekrovanom Chlebe dokáže počas niekoľkých mesiacov sformovať zrelého kresťana. Cesta k tomu je dlhá, niekedy treba čakať na túto milosť celé roky, ale oplatí sa. Dokonca, keby sa to malo stať až v poslednom sv. prijímaní tu na zemi, oplatí sa čakať. Život totiž má zmysel hodný človeka, keď je hľadaním tejto milosti Boha, ktorý je v rôznej forme skrytý na zemi.
Zapamätajme si:
Boh sa ukryl a zjavil iba to, kde ho možno nájsť. Kresťan je človek, ktorý vie, kde má hľadať Boha. Vie, že je skrytý v Evanjeliu, v Písme Svätom, vie, že je ukrytý vo svätých ľuďoch, vie, že je skrytý v Cirkvi, že je skrytý v Eucharistii. Ale každé z týchto miest úkrytu je ako vodná žila, ktorú ukáže prútikár. Treba sa podujať na námahu kopať studňu, aby sme sa k tej vode dostali. A iba tomu, kto vytrvá do konca, sa táto voda objaví. V celej sláve by sme Boha nepochopili a nemohli nadviazať s nim taký dôverný vzťah!
Nabudúce:
Na prijímanie nás Boh pripravoval už v Starom zákone
Prijímanie – stotožnenie sa s Kristom.
S požehnaním do sveta