Pokračujeme v úvahách o sv. omši (17.)
Minule:
Zvelebovanie Otca
Ľudská reč o zvelebovaní
Zvelebovanie Eucharistiou
Vernosť
Spoluobetovanie
Dnes:
Obeta Cirkvi
Vedomie Cirkvi
Dozrievanie vo Večeradle pre Cirkev
Veľkosť kňazstva
OBETA CIRKVI
Už sme si povedali, že ovocie účasti na sv. omši závisí od hĺbky osobného stretnutia s Kristom. Kristus teraz žije v Cirkvi. Sv. omša má súvis s tajomstvom Cirkvi. Ako pochopiť spojenie Eucharistickej Obety s Cirkvou?
Ťažko vidieť to, že Cirkev spolu s Kristom prináša obetu zvelebovania Otcovi. Viera v Cirkev si vyžaduje najvyššiu zrelosť (lebo Cirkev má veľa ľudských nedostatkov) a preto sa dostáva do vedomia človeka pomerne najneskoršie. Koľkí „dobrí kresťania“ dokážu zniesť a možno aj rozprávať vtipy o Cirkvi, koľkí sa nevedia zastať svojho spoločenstva, svojej rodiny Cirkvi! A to značí ich slabé prežívanie sv. omše. Sv. Terézia Avilská to tiež pochopila. V hodine smrti sa vyjadrila: Som šťastná, že zomieram v Katolíckej cirkvi!
Ako začať?
Treba si uvedomiť spoločenstvo Kristových priateľov zhromaždené vo Večeradle a vychádzajúce z toho Večeradla do sveta, aby v tomto svete vydávali svedectvo opravdivej lásky. Treba vidieť, že je to spoločenstvo smerujúce k uskutočňovaniu Otcovej vôle na zemi, aby mu tým vzdávalo chválu. Celý život Cirkvi sa odvíja z Večeradla a do Večeradla sa vracia. V ňom sa uskutočňuje. Možno povedať, že úlohou Cirkvi je ustavičné rozširovanie Večeradla, presúvanie jeho stien tak, aby sa do neho mohlo zmestiť veľa ľudí. Ak sa zhromažďujeme v našom kostole uvedomujeme si, že je to Večeradlo, že my sme tu Ježišovi priatelia, jeho Cirkev!
Začnime od Poslednej večere
Vo Večeradle Kristus sám seba prináša na obetu, ale v tom istom Večeradle Apoštolovia dozrievali k tomu, aby prinášali seba na obetu. Tu dozrievala ich odvaha, tu sa srdcia naplnené Duchom Svätým zapaľovali horlivosťou za spásu sveta, tu boli sýtení Telom Kristovým, ktoré bolo vydané za nich a tu dozrievali k tomu, aby obetovali vlastné telá za Krista. Dokazuje to príklad Petra, ktorému po prvej sv. omši nechýbala odvaha vydať svedectvo, aj keď ešte k tomu nemal silu, ale o niekoľko mesiacov, keď bol za svoju príslušnosť ku Kristovi Veľradou potrestaný, tak sa tešil, že mohol trpieť pre Ježiša a teda že mohol vydať vlastné telo za neho – ako opisujú Skutky apoštolov.
Nielen na Turíce, už vo Večeradle sa rodila Cirkev
Pri poslednej večeri je spoločenstvo Kristových priateľov, ktoré tvorí samotné srdce Cirkvi. Ona sa vždy skladá z tých, ktorí sedia vo Večeradle najbližšie pri Majstrovi, a teda vedome sa zúčastňujú na Eucharistii. Vlastne sv. Omša je hostinou Cirkvi, je hostinou, ktorá formuje jej život. Ona vyznačuje rytmus jej života. Ona pozýva účastníkov k plnému nasledovaniu Krista, k tomu, aby v ňom, s ním a skrze neho zvelebovali Otca v nebi.
Poďme k najstarším prameňom
„Didaché“ - spis, ktorý pochádza z prvého, alebo začiatku druhého storočia fakticky spája Eucharistiu s tajomstvom života Cirkvi. Je prejavom vedomia prvých apoštolských učeníkov. „Didaché“ svedčí o radostnej príslušnosti k Cirkvi, ako vznešenej Božej rodiny, rozsiatej po celej zemi. Kto dnes takto zmýšľa? Pre koho v našom pokolení príslušnosť k Cirkvi je taká udivujúca a obšťastňujúca udalosť, ako pre prvých kresťanov?
Prečo to bolo tak u prvých kresťanov?
Cirkev vtedy tvorila menšinu a výber ľudí, ktorí do nej patrili, bol výnimočne ostražitý. Zásadne krstili tých najkrajších z krásnych. Je jasná vec, že nešlo o spoločenskú pozíciu, ani o vzdelanie, ale o čestnosť a dobrú vôľu. Veď bolo prenasledovanie!
Tu je ich eucharistická modlitba:
Ako ten lámaný chlieb, rozsiaty po úbočiach hôr a pozberaný, stal sa čímsi jedným, tak nech sa zíde Tvoja Cirkev z končín zeme do Tvojho kráľovstva. (...) Pamätaj, Pane, na tvoju Cirkev a chráň ju od všetkého zla a priveď ju k tomu, aby ťa dokonale milovala; zhromaždi ju od štyroch svetov, plný svätosti, do tvojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil.
Prví kresťania jasne chápali to, čo sa s veľkou námahou dostáva do vedomia našich veriacich, menovite, že každá sv. Omša objíma celú Cirkev. Keď kňaz stojí pri oltári, tak vychádza na scénu akoby po zdvihnutí obrovskej opony, pred očami miliónov ľudí a všetkých rozumných bytostí. Otvára totiž Večeradlo, ktoré je centrom života celej Cirkvi. Je to veľká zodpovednosť sláviť Eucharistiu pred zrakom Cirkvi a v mene Cirkvi. Kňazskými rukami Cirkev prináša seba Otcovi na obetu a jeho ústami mu vyslovuje svoje prosby, svoje želania, svoje slová ľútosti i vďakyvzdávania. Samozrejme v spoločenstve so všetkými zhromaždenými
A čo nekňazi - laici?
Je tu aj všeobecného kňazstvo. To tiež prináša obetu, modlí sa. Ani miliarda spolu zídených laikov so svojim všeobecným kňazstvom nie je však v stave priniesť Bohu Eucharistickú Obetu. K tomu je potrebný Bohom vyvolený kňaz a iba on má kľúče od Večeradla. Iba on môže nielen spomínať, ale uskutočňovať Hostinu Veľkého Štvrtku.
Nabudúce:
Spojenie sv. Omše s cirkevným rokom.
Spiritualita jednotlivých období